Bemisie

V roku 2022 pribudlo v varšavskej mestskej časti Bemowo šesť drobných bronzových sôch, ktoré si rýchlo osvojili obyvatelia, no v oficiálnych mestských materiáloch sa objavujú skôr okrajovo. Sú známe ako Bemisie – názov vychádza z poľského zdrobneného misie, teda „medvedíky“, čo už samo o sebe naznačuje mierne napätie medzi hravou formou a vážnejším obsahom.

Projekt vznikol v rámci participatívneho rozpočtu mesta Varšava, čo je podstatný detail. Nejde o marketingovú iniciatívu ani o developerský zásah do verejného priestoru, ale o návrh presadený miestnymi obyvateľmi. V mestských archívoch a zápisniciach z rokov 2020–2021 sa Bemowo opakovane objavuje ako štvrť, ktorá sa snaží artikulovať vlastnú identitu mimo centra – a Bemisie sú jedným z týchto pokusov.

Tematicky sa väčšina sôch viaže na vojenskú a technickú minulosť územia, čo nie je náhoda. Bemowo vyrástlo na okraji Varšavy v tesnej blízkosti armádnej infraštruktúry: pevností, letiska Babice, neskôr Vojenskej technickej univerzity. Tento rámec je čitateľný, aj keď ho sochy podávajú v zjemnenej, takmer detskej podobe.

Bemik, umiestnený pri pevnosti Bema z 19. storočia, odkazuje na zachovanú vodnú priekopu. Kajak v jeho labkách pôsobí ako nenápadná poznámka k tomu, ako sa vojenské objekty v Bemowe postupne rekreačne „prepisujú“. Ratowniś, plavčík pri miestnom bazéne, je už menej historický, skôr komunitný – reaguje na každodenné využívanie priestoru.

Latacz, s leteckou čiapkou pri základnej škole neďaleko bývalého letiska Babice, je jedným z mála medveďov, kde sa symbolika číta bez väčšieho úsilia. Letisko je síce dávno nefunkčné, no v lokálnych debatách o územnom rozvoji sa objavuje dodnes. Socha to nijako nekomentuje, len tam stojí.

Zaujímavejší je Radarek, ktorý pripomína dnes už neexistujúce transatlantické telegrafné zariadenia z 20. rokov 20. storočia. Ide o epizódu, ktorá sa v populárnych dejinách Varšavy spomína len zriedka, skôr v technických publikáciách a archívnych mapách. Práve tu je cítiť ambíciu projektu ísť proti zabúdaniu, hoci len v miniatúrnej mierke.

Watek, študent Vojenskej technickej univerzity, pôsobí takmer autoparodicky – univerzita je jednou z hlavných inštitúcií štvrte, no jej vplyv na okolie je často vnímaný ambivalentne. Socha túto ambivalenciu neotvára, skôr ju uhladzuje.

Posledný z medveďov, Ringo, vzdáva hold Włodzimierzovi Strzyżewskému, miestnemu obyvateľovi a autorovi hry ringo z roku 1959. Ide o detail, ktorý by bez fyzickej pripomienky pravdepodobne zostal uzavretý v športových kronikách.

Bemisie sú malé. Niekedy až neprakticky nenápadné. Treba ich hľadať, občas obchádzať detské ihriská alebo školské ploty. Nie je isté, či majú ambíciu byť trvalým pamätníkom, alebo len dočasným gestom jednej generácie obyvateľov Bemowa. Práve v tejto nejednoznačnosti však fungujú najlepšie – nie ako atrakcia, ale ako poznámka pod čiarou k štvrti, ktorá si ešte len píše vlastný text.