Belzec

Prvý z troch táborov smrti operácie Reinhard spustil prevádzku v marci 1942 a ako prvý túto príšernú úlohu tiež v júli 1943 dokončil. Tak ako Sobibor a Treblinka, aj Blezec bol priemyselnou továrňou na smrť, v ktorej sa prevažne židovskí väzni vraždili v plynových komorách. Takisto tu neskôr zakryli všetky stopy po odohraných hrôzach. Telá spálili na hraniciach postavených zo železničných podvalov a potom celé miesto poorali a zamaskovali ako farmu.

V celkovom počte zavraždených sa Belzec nachádza hneď za Osvienčimom a Treblinkou: podľa odhadov ich bolo medzi 430 000 a 600 000. Na rozdiel od druhých dvoch táborov operácie Reinhard sa tu neodohrala žiadna vzbura a zverstvá takmer nikto neprežil (vie sa len o dvoch ľuďoch, ktorí tábor prežili, pričom po vojne vypovedal iba jeden z nich). V tomto zmysle bol Belzec tou „najúčinnejšou“ továrňou na smrť s „úspešnosťou“ takmer 100 percent. Na dlhý čas sa naň takmer zabudlo, označoval ho len malý a biedne udržiavaný pamätník. Po konci studenej vojny, keď sa na miesto mohli dostať aj zahraniční návštevníci, prišiel návrh nového spomienkového konceptu. Súčasný pamätník a moderné múzeum otvorili v roku 2014.

Múzeum je malé, ale poučné. Zo všetkého najviac však na človeka zapôsobí dizajn hlavného pamätníka. Pôdorys bývalého tábora na plytkom svahu je obohnaný betónovým múrom, do ktorého sú zasadené názvy miest, odkiaľ obete pochádzali. Vnútro je zaplnené rozdrvenými blokmi škvary. Do svahu sa zarezáva chodník lemovaný hrdzavými železnými tyčami, čnejúcimi dohora ako symbolický plot.

Keď sa po ňom vydáte, múry okolo vás sa budú postupne dvíhať až do výšky zhruba 6 metrov. Na samom konci chodníka sa týči múr z lešteného mramoru. Tento dizajn imituje Schlauch vedúci do plynových komôr a vyvoláva skľučujúci dojem. Je to skutočne dômyselne navrhnuté dielo, ktoré sa na toto mimoriadne temné miesto naozaj hodí.