Treblinka bola jedným z troch táborov smrti, postavených výlučne kvôli operácii Reinhard. Išlo teda o centrum pre priemyselné vyvražďovanie Židov (zavraždili tu aj zhruba 2 000 Rómov, ale 99 percent obetí tvorili Židia). Išlo o pomerne malý tábor; nenachádzali sa tu žiadne rady drevených barakov, v ktorých by väzni bývali, keďže takmer všetky obete okamžite po príchode „pripravili“ na splynovanie.
Na rampe oddelili mužov, ženy a deti. Pod zámienkou, že sa idú pred ďalšou deportáciou osprchovať, ich všetkých prinútili vyzliecť sa a prejsť po úzkom zahnutom chodníku zvanom Schlauch, alebo „hadica“ priamo do plynovej komory. Zabíjali ich tam oxidom uhoľnatým, preto trval každý takýto „kúpeľ“ mučivých 20 – 25 minút. Stálo tu desať plynových komôr, ktoré dokázali pojať až 5 000 osôb naraz. V najrušnejších časoch zavraždili v tábore každý deň 17 000 ľudí.
Na celý tento proces dozerali len dva tucty esesákov, ktorým pomáhalo zhruba 120 dozorcov z Trawniki (prevažne Ukrajincov) a tzv. Sonderkommandos, teda špeciálne komandá zložené z väzňov, ktorých poverili strašnou úlohou vyprázdniť plynové komory a pochovať mŕtvoly do masových hrobov.
Tábor začal svoju činnosť v júni 1942 a skončil v októbri 1943. Za ten čas tu splynovali zhruba 800 000 obetí. Vďaka tomu je Treblinka najsmrtiacejším miestom na Zemi – viac obetí zomrelo už len v Osvienčime, no za oveľa dlhší čas, preto tento príšerný rekord patrí práve jej.
Čísla sú vzhľadom na dĺžku prevádzky také nepredstaviteľné, že sa zdajú až nereálne. Spomedzi všetkých osudov však vyčnieva najmä jeden prípad, ktorý sa preslávil svojou dojemnou ľudskosťou. Týka sa Janusza Korczaka, pedagóga a autora detských kníh, ktorý vo Varšave prevádzkoval židovský sirotinec. Keď nacisti prišli po siroty, Korczakovi ponúkli vďaka prominentnému menu slobodu. On však odmietol. Rozhodol sa ísť so „svojimi“ deťmi do plynovej komory a ostať s nimi až do trpkého konca. Dnes sa na mieste bývalého tábora nachádza špeciálny pamätník venovaný práve jemu.
Keď sa činnosť Treblinky chýlila ku koncu, 2. augusta 1943 vypukla v tábore vzbura. Členom Sonderkommanda sa podarilo ukradnúť SS niekoľko zbraní, podpálili budovy a v chaose, ktorý nastal, sa pokúsili o útek. Mnohých zastrelili guľometmi, niekoľkým desiatkam sa však podarilo dostať na slobodu a prežiť.
Práve vďaka nim dnes poznáme príbeh Treblinky. Na samotnom mieste totiž neostali žiadne stopy. Po skončení operácie sa masové hroby exhumovali a telá spálili na hraniciach. Budovy sa zbúrali a celý pozemok sa rozoral a nahradil „farmou“, ktorá mala slúžiť ako zásterka. „Farmárom“ bol jeden z bývalých dozorcov tábora, aby bolo krytie dokonalé.
Dnešný pamätník (vybudovaný v 60. rokoch) je trochu abstraktný, no aj tak veľmi dojemný. Prístupový chodník vedie popri symbolickom spodobnení rampy s betónovými podvalmi. Hlavná časť pamätníka pozostáva z jedného veľkého kamenného monumentu uprostred poľa rozlámaných kameňov. Mnohé nesú názvy miest, z ktorých pochádzali obete. Obdĺžnikové plochy čierneho dechtu symbolizujú hranice. Niekoľko informačných panelov poskytuje základné historické informácie. Nachádza sa tu tiež malú múzeum, vystavuje však len hŕstku artefaktov. Môžete vidieť aj niekoľko pozostatkov neďalekého pracovného tábora Treblinka I (tábor smrti bol oficiálne označovaný Treblinka II) a kameňolomu.
