Cape Reinga

U tohto divokého, vetrom ošľahaného výbežku sa Tasmanovo more zlieva s Tichým oceánom. Môžete tu vidieť, ako ich rôznorodé prúdy plieskajú a krúžia, penia víria v hlbokých modrých vodách. Nie je divu, že podľa Maoriov je toto miesto vstupnou bránou do podsvetia. Cape Reinga alebo Te Rerenga Wairua – odrazisko duchov – je snáď najsevernejším bodom Nového Zélandu a ako koniec sveta rozhodne vyzerá. Rozbíjajú sa o neho morské vlny, vzdúvajú sa tu duny a kričia morskí vtáci. Maják na útese varuje pred zradným brehom – ku dnu tu išlo veľa lodí. Osamelý strom, ohnutý vekom i počasím, označuje miesto, kde vraj zosnulí opúšťajú svoju smrteľnú schránku….

Na začiatku 13. storočia, kedy mongolskej ríši vládol Čingischán, v Peru sa objavili Inkovia a anglický kráľ John podpísal Magnu chartu, bol ešte Nový Zéland neznámou končinou, ktorú zmietal Tichý oceán a na ktorej nespočinula ľudská noha. Ako prvý ju objavili neohrození moreplavci z Polynézie, dnes známi ako Maorovia, ktorí sem priplávali okolo roku 1250 vo svojich waka (kánoe). Maoriovia nemajú žiadne písomne zaznamenané dejiny, svoje mýty o stvorení si však po generácie predávali prostredníctvom rozprávačov – týmto bohatým kánonom sa pritom snažia porozumieť tomuto zvláštnemu, odľahlému, vzdorovitému a nádhernému súostroviu.

Podľa maorskej legendy stáli na počiatku všetkého nebeský otec Ranginui a matka zeme Papatuanuku. Ležali spolu v tesnom objatí a medzi nimi sa v tme mačkali ich synovia. Najstarší z nich sa jedného dňa rozhodol rodičov rozdeliť, aby sa mohol pohnúť. Najprv to skúsil Rongo, boh pestovaných plodín. Potom Tangaroa, boh mora, a po ňom sa pridal Haumia-tiketike, boh divokých plodín. Lenže Ranginui a Papatuanuku sa ani nepohli. Do vecí sa vložil Tane Mahuta, boh lesa a najsilnejší z potomkov. Otočil sa ramenami k matke a otca odtlačoval nohami, aby rodičov dostal od seba. Papatuanuku sa nezadržiteľne rozplakala a z jej sĺz vznikli rieky a potoky. Nakoniec prestala, i keď truchlí dodnes: hmly stúpajúce z lesov sú vraj vzdychy Papatuanuku po dotyku jej manžela.

Keď sa rodičia rozdelili, Tane Mahuta sa začal diviť, prečo okolo nie sú žiadne ženy okrem jeho matky. Pri hľadaní manželky však nachádzal len samice iných druhov, a plodil teda len vtáky a rastliny. Nakoniec sa rozhodol, že si ženu vyrobí. Z červenej hliny z uha (genitálie) Papatuanuku si vymodeloval ženu a svojmu výtvoru potom vdýchol život. Nazval ju Hineahuone. Hineahuone a Tane sa spojili v manželstve a počali Hinenuitepo. Tane líhal i s ňou a z ich mnohých potomkov povstala ľudská rasa.

Ako ubiehal čas, Hinenuitepo sa začala pýtať, kto je jej otec. Raz sa opýtala Taneho, a ten sa priznal, že otcom je vlastne on. Hinenuitepo sa tak hanbila, že utiekla k mysu Cape Reinga a skočila do podsvetia. Jej deti žili pod ochranou Taneho a ona potom sa o ne starala v posmrtnom živote.

Po smrti Maoriov sa koná tangihanga (pohrebný obrad). Odohráva sa v marae, dome pre významné spoločné stretnutia, ktorý sa považuje za wahi tapu (posvätné miesto). Telo leží v otvorenej rakvi a počas asi troch týždňov ich navštevujú trúchliaci z široka ďaleka, aby prehovorili o cnostiach a chybách zosnulého. Svoj smútok taktiež vyjadrujú plačom, žalospevmi a slovami, ktorými zosnulého posielajú späť do Hawaiki – do podsvetia, kde sa rodia všetci Maoriovia a kam sa po smrti vracajú, na miesto, ktoré je počiatkom samotného života.

Duch sa potom vydá na cestu, nech sa nachádza v akejkoľvek časti Nového Zélandu. Jeho životná podstata vraj putuje na ďaleký sever a vznáša sa nad pobrežím. Minie les Waipoua, kde rastie obrí kauri (damarovník južný), strom známy ako Tane Mahuta, ktorého vek sa odhaduje na 1250 až 2500 rokov. Potom preletí pozdĺž nedotknutej Deväťdesiatmíľovej pláže (v skutočnosti dlhej len 64 míľ, teda 103 kilometrov) ku špičke mysu Cape Reinga. Tam skĺzne po Te Aka, koreň zoschnutého, údajne 800 rokov starého stromu pohutukawa, a pláve pod vodou pod Te Ripo-a-Mauria-Nuku, pod silným prúdom v mieste, kde sa stretávajú vodné masy. Ten ducha odnesie k Manawatawhi (poslednému dychu), neobývanému a najväčšiemu z Trojkráľových ostrovov, kde vyšplhá na najvyšší bod ostrova, aby sa naposledy obzrel za svetom. Potom sa vrhne do hlbín, aby sa vrátil pod ochranu Hinenuitepo.

Mys Cape Reinga je vďaka svojej roli v kolobehu života a smrti duchovne najvýznamnejším miestom novozélandský Maoriov, miestom, kde sa môžu spojiť s tými, ktorí už odišli. Preto sa tu nesmie jesť a vašou povinnosťou je taihu te whenua – nechať zem nedotknutú. Napriek tomu je tu čo preskúmavať: turistické chodníky rôznych dĺžok vedúce pozdĺž celého pobrežia, výhľady na dramatické pláže a roztrúsené stopy ľudského osídlenia staré mnoho storočí.

Niektorí maoriovskí starci tvrdia, že v dňoch, kedy sa znáša hmla a mraky sú nízko, počujú podivný, prenikavý spev, ktorý však ťažko prelomí ticho – odchádzanie duchov. Návštevníci, idúci po utlačenom piesku Deväťdesiatmíľovej pláže (ktorá je oficiálne súčasťou systému diaľnic) smerom k mysu Cape Reinga, volanie predkov zrejme nepočujú. Za rozbúreného dňa, kedy sa pod zúrivou oblohou pení príboj, si však ľahko predstavíte, že od podsvetia vás delí len skok.