Chan Chan

Legenda spája vznik Chan Chan s istým charizmatickým cudzincom, ktorý priplával bohvie odkiaľ (a možno to bol aj samotný boh) na lodi z trstiny, akú ešte nikto nikdy nevidel, a pristál na pobreží Trujilla na severozápade Peru. Tento muž z “opačnej strany mora”, ktorý sa volal Tacaynamo, podľa všetkého oplýval mimoriadnou inteligenciou a ponúkol sa, že ľudí na tejto strane Tichého oceána vzdelá v oblasti umenia, poľnohospodárstva, zavlažovania, architektúry, mestského plánovania, práva a poriadku. Takú skvelú ponuku jednoducho nemohli odmietnúť.

Vo všetkých týchto oblastiach bol Tacaynamo ozajstný odborník. Svoje perly múdrosti však nerozdával zadarmo. Žiadal, aby ho za to ľudia oddane uctievali a preukázali mu vernosť ako prísnemu a neomylnému panovníkovi. Museli sa tiež zmieriť s novou štruktúrou spoločenských vrstiev, pričom na samom vrchole, prirodzene, kraľoval on.

Tento prísny poriadok bol typickou črtou civilizácie Chimú, ktorá sa začala rozvíjať v tejto časti údolia Moche a čoskoro sa rozšírila na 965 kilometrov od juhu Ekvádoru až do stredu Peru. Hierarchická triedna štruktúra sa pretavila dokonca aj do mýtov o stvorení civilizácie. Tie spomínajú boha slnka so záľubou v drahých kovoch , stvoriteľa Zeme a jej obyvateľov, ktorí pochádzali z troch vajec. Jedno bolo zlaté, jedno strieborné a jedno medené a podľa toho sa ľudia delili na kategórie, rovnako ako na stupňoch víťazov. Najzreteľnejšie je táto štruktúra viditeľná na pôdoryse Chan Chan, Tacayamovho hlavného mesta.

V niektorých verziách spletitého príbehu sa o Tacayamovi hovorí ako o monarchovi, ktorý spolu so suitou oddaných podporovateľov ušiel zo svojho porazeného kráľovstva, aby niekde inde začal odznova. No či už stál pri zrode mesta, alebo nie, stalo sa z Chan Chan najväčšie sídlo predkolumbovskej Ameriky a zároveň najväčšie mesto, aké kedy postavili z nepálených tehál. So stavbou tohto monumentálneho projektu začali okolo roku 850 n.l. Hlinená metropola sa po dokončení rozkladala na ploche 20 štvorcových kilometrov a pozostávala z deviatich autonómnych opevnených komplexov. V každom z nich sa nachádzali kráľovské paláce a chrámy s ozdobnými reliéfmi, vnútorné aj vonkajšie nádvoria, námestia, úradné budovy a oddelené štvrte pre kňazov, dvoranov, sluhov a strážcov (ktorí si navzájom rozhodne neboli rovní). Okrem toho tam boli aj prísne vymedzené časti pre poskytovateľov rôznych služieb a remeselnícke štvrte, v ktorých sa nachádzali dielne, záhrady a farmy. Celá štruktúra fungovala takpovediac ako taká predkolumbovská americká verzia Panstva Downtown, ibaže vo väčšom meradle a v iných odevoch. Chan Chan sa stal domovom pre asi 30 000 ľudí, hoci podľa odhadov, mohol mať na vrchole svojej kráľovskej slávy až 60 000 obyvateľov. Mesto malo mimoriadne pokrokový systém zavlažovacích kanálov a studní. Bol až natoľko dômyselný, že UNESCO vyhlásilo Chimov za prvú technologicky vyspelú civilizáciu Nového sveta.

Ukázalo sa však, že ani pokročilé inžinierstvo neochránilo civilizáciu pred postupom výbojných Inkov, ktorí sa cez severné Peru prehnali okolo roku 1470. Chan Chan padol, vyrabovali ho a čiastočne zničili. S pádom mesta nastal aj úpadok civilizácie Chimú. Keď v roku 1532 dorazil na miesto španielsky conquistador Francisco Pizzaro, bolo už úplne pusté. Mnohé budovy však ostali stáť a priečelia ešte vždy zdobili prepracované zlaté a strieborné ornamenty. Španielski dobyvatelia nemárnili čas a všetky tieto drahocennosti z Chan Chan pobrali. Potom sa pustili aj do pustošenia a drancovania hrobiek, pretože sa nazdávali, že miestnu šľachtu určite pochovávali s tými najcennejšími predmetmi, aké mala. Keď pokradli všetky vzácne predmety, ktoré dokázali uniesť opustili Chan Chan a nechali ho napospas živlom – vetru a dažďu – ktoré sa nemilosrdne pustili do hlinených stavieb.

V roku 1986 sa mesto dostalo na zoznam ohrozeného svetového dedičstva UNESCO. Napriek úpornej snahe zachovať, čo z neho ostalo, však Chan Chan naďalej podlieha pôsobeniu prírody a času. V posledných rokoch sa miera jeho rozkladu dokonca ešte zhoršila. UNESCO v roku 2007 usúdilo, že súčasná miera erózie je rýchla a podľa všetkého nezastaviteľná. Rastúce úhrny zrážok a čoraz častejšie búrky spôsobené fenoménom El Niño – ktoré sa v časoch zrodu Chan Chan objavoval len každých dvadsať až päťdesiat rokov, zatiaľ čo v súčasnosti trápi Peru až alarmujúco často – pomaly, ale isto odplavujú mesto preč.