Ozersk s kódovým označením Mesto-40 bolo rodiskom sovietskeho programu jadrových zbraní. Teraz je to jedno z najkontaminovanejších miest na planéte, napriek tomu ho obyvatelia považujú za raj na Zemi.
Tí v raji dostali na výber: šťastie bez slobody, alebo sloboda bez šťastia.“
Kniha My, Yevgeny Zamyatin, 1924
Hlboko v rozľahlých lesoch ruského pohoria Ural leží zakázané mesto Oziorsk. Za stráženými bránami a plotmi z ostnatého drôtu stojí nádherná záhrada – hypnotické miesto, ktoré akoby existovalo v inej dimenzii.
Ozersk s kódovým označením Mesto-40 bolo po druhej svetovej vojne rodiskom sovietskeho programu jadrových zbraní. Toto desaťtisícové mesto sa po celé desaťročia neobjavovalo na žiadnych mapách a totožnosť jeho obyvateľov bola zo sovietskeho sčítania ľudu vymazaná.
Dnes so svojimi krásnymi jazerami, voňavými kvetmi a malebnými ulicami lemovanými stromami pripomína Ozersk predmestské americké mesto z 50. rokov – ako jedno z tých príliš dokonalých miest zobrazených v seriáli The Twilight Zone.
V bežný deň mladé matky tlačia novorodencov v kočíkoch a deti sa hrajú na ulici. V neďalekom lese sa rodiny kúpu v jazera, starší posedávajú na lavičkách v parku a lenivé popoludnie si užívajú pri pozorovaní okoloidúcich. Na vedľajšej ulici predávajú miestne ženy predávajú ovocie a zeleninu. Iba Geigerove pulty používané na kontrolu plodín pred ich zakúpením poukazujú na temné tajomstvo, ktoré straší v tejto pokojnej mestskej idylke.
Obyvatelia mesta však vedia pravdu: ich voda je kontaminovaná, ich huby a lesné bobule sú otrávené a deti môžu byť choré. Ozersk a okolitý región je jeden z najkontaminovanejších miest na planéte, niektorí ho označujú ako „cintorín Zeme“.
Väčšina obyvateľov napriek tomu nechce odísť. Veria, že sú „vyvolenými“ Ruska, a sú dokonca na to hrdí, že sú občanmi uzavretého mesta. Tu sa narodili, zosobášili a vychovali svoje rodiny. Je to miesto, kde pochovali svojich rodičov a niektorí tiež svojich synov a dcéry.
Záchrancovia sveta
V roku 1946 začali Sovieti v úplnom utajení stavať Mesto-40 okolo obrovskej jadrovej elektrárne Mayak na brehu jazera Irtyash. Sem bolo transportovaných množstvo pracovníkov a vedcov z celej krajiny, aby viedli program jadrových zbraní Sovietskeho zväzu a postavili atómovú bombu.
Prvých osem rokov mali obyvatelia zákaz opustiť mesto, posielať listy alebo nadviazať akýkoľvek kontakt s okolitým svetom – vrátane členov vlastnej rodiny. Tých, ktorí sa sem presťahovali, považovali ich príbuzní za nezvestných, akoby zmizli v zabudnutí.
Obyvateľom Mesta-40 bolo povedané, že sú „jadrovým štítom a záchrancami sveta“ a že všetci vonku sú nepriatelia. Zatiaľ čo väčšina sovietskeho obyvateľstva trpela hladom a žila v úplnej chudobe, úrady vytvorili pre týchto obyvateľov raj a poskytli im privilegovaný život a luxus.
Boli im ponúknuté luxusné apartmány, veľa jedla – vrátane exotických pochúťok, ako sú banány, kondenzované mlieko a kaviár – dobré školy a zdravotná starostlivosť, množstvo zábavných a kultúrnych aktivít, všetko v zalesnenom prostredí pri jazere ako z rozprávky Hansa Christiana Andersena. Na oplátku dostali obyvatelia príkaz na zachovanie tajomstva o svojom živote a práci. Je to dohoda, ktorej sa držia dodnes.
Život v Ozersk je prestíž. Mnoho obyvateľov ho opisuje ako mesto „intelektuálov“, kde sú zvyknutí dostávať „to najlepšie a zadarmo“. Život v uzavretom meste neznamená pre ich rodiny len fyzickú bezpečnosť, ale aj finančnú stabilitu. Tvrdia, že deťom v Ozersk sa ponúkajú veľké príležitosti pre úspešnú budúcnosť.
Dohoda mala ale smrteľné následky. Politické a vedecké vedenie Sovietskeho zväzu roky tajilo účinky extrémneho vystavenia žiareniu na zdravie obyvateľov mesta a ich budúcich potomkov. Väčšina obyvateľov od začiatku pracovala alebo žila v blízkosti jadrového komplexu Mayak za mimoriadne nebezpečných podmienok. Od konca 40. rokov 20. storočia mnoho obyvateľov ochorelo a zomieralo: obete dlhodobého vystavenia žiareniu.
Aj keď presné údaje nie sú k dispozícii vďaka extrémnemu utajeniu údajov úradmi a častému popieraniu, náhrobné kamene mnohých mladých obyvateľov Ozersk na cintoríne svedčia o tajomstve, ktoré sa Sovieti pokúsili utajiť. Obyvatelia Mesta-40 boli obeťami mnohých jadrových udalostí, vrátane katastrofy z roku 1957 v Kyshtyme – najhoršej jadrovej havárie na svete pred Černobyľom – ktorú sovietske úrady pred okolitým svetom tajili.
Jedno blízke jazero bolo tak silno kontaminované, že ho miestni obyvatelia premenovali na „jazero smrti“.
Vedenie závodu Mayak tiež dohliadalo na uskladnenie odpadu do neďalekých jazier a riek, ktorú ústia do rieky Ob, ktorá pokračuje do Severného ľadového oceánu. Počas štyroch desaťročí Mayak údajne vyhodil do prírody 200 miliónov Curie rádioaktívneho odpadu, čo sa rovná štyrom „Černobyľom“, hoci úrady to vždy popierajú.
Podľa niektorých obyvateľov Ozersk, spoločnosť dodnes pokračuje s nastavenou likvidáciou odpadu. Jedno z neďalekých jazier je tak silno kontaminované plutóniom, že ho miestny obyvatelia premenovali na „jazero smrti“, alebo „plutóniové jazero“. Rádioaktívna koncentrácia tam údajne prekračuje 120 miliónov curie – 2.5-násobok množstva žiarenia uvoľneného v Černobyle.
V dedine asi 20 minút pred Ozersk sa nachádzajú na námestí digitálne hodiny ktoré sa neustále prepínajú medzi aktuálnym časom a aktuálnou úrovňou rádioaktivity v ovzduší (aj keď posledné hodnoty nie sú nikdy presné). Pol milióna ľudí v Ozersk a okolí je údajne vystavených päťkrát vyššiemu žiareniu ako obyvatelia v oblastiach Ukrajiny postihnutých jadrovou haváriou v Černobyle.
Na okraji mesta Ozersk je nadrozmerná značka „zákaz vstupu“ v angličtine a v ruštine s nápisom „Pozor !!!“ napísane veľkými červenými písmenami, aby sa zdôraznila podstata. Cudzincom a ruským nerezidentom je stále vstup zakázaný do mesta bez povolenia FSB (ruská tajná polícia) a natáčanie v tejto oblasti je prísne zakázané.
Obyvateľom mesta Ozersk je však umožnené opustiť mesto so špeciálnym preukazom, dokonca môžu natrvalo odísť (ale už sa nesmú nikdy vrátiť). Málokto však odíde, pretože by to znamenalo stratu privilégií tohto uzavretého mesta.
Vo väčšine – hoci určite nie v očiach u všetkých obyvateľov – plot okolo Ozersk neslúži na to, aby ich držal v rozpore ich želaniami, ale skôr na to, aby udržiaval cudzincov od ich raja a chránil ich pred „nepriateľom“. Ostnatý plot zostáva neoddeliteľnou súčasťou krajiny a psychologického zloženia a kolektívnej identity občanov.
Pre cudzincov je ťažké pochopiť, ako môžu obyvatelia Ozersk naďalej žiť na mieste, o ktorom vedia, že ich pomaly zabíja. Ale miestny novinár tvrdí, že ich nezaujíma, čo si o nich a ich spôsobe života myslí vonkajší svet. Hovorí, že väčšina jeho spoluobčanov, rovnako ako on, si želá ostať v uzavretom meste, aby mohol žiť v „mieri“. Sú šťastní vo svojom ohradenom raji.
