Ciudad Perdida sa dá zo španielčiny voľne preložiť ako Stratené mesto. Pre celý svet a väčšinu španielsky hovoriacich Kolumbijčanov bolo naozaj stratené až do 70. rokov minulého storočia. Až vtedy sa medzi širokú verejnosť dostali správy o objave ruín vysoko v kolumbijskom pohorí Sierra Nevada de Santa Marta. Údajne boli staršie a záhadnejšie ako slávne inkské Machu Picchu v Peru.

Stratené mesto vlastne objavila už o niekoľko rokov skôr skupina bezohľadných vykrádačov hrobov, takzvaných guagüeros, ktorí hľadali poklad. Pre toto nehanebné a nezákonné konanie si objav, prirodzene, chceli nechať pre seba. Ako to však u takýchto ľudí býva zvykom, okrem lúpenia predmetov nesmiernej historickej, peňažnej a citovej hodnoty sa tiež radi chvastajú svojimi objavmi. Netrvalo preto dlho, kým sa jednému z vykrádačov rozviazal jazyk, pochválil sa ďalšiemu a ten zase ďalšiemu, až sa napokon príbeh dostal do uší nejakého archeológa, ktorý upovedomil príslušné orgány zo strachu, že z lokality zmiznú všetky cenné artefakty. Ukázalo sa však, že vykrádačov hrobov predbehli už španielski conquistadori a každý kúsok vzácneho kovu odtiaľ odniesli už v roku 1578. Po ich nájazde Ciudad Perdida upadlo do zabudnutia, z ktorého sa vynorilo až o stáročia neskôr.

Po celý ten čas však pre istú skupinu obyvateľov nebolo ani zďaleka stratené. Išlo o domorodý kmeň Kogi (občas sa uvádza aj ako Kogui), ktorý žil celé generácie v blízkosti tohto miesta. Poznali ho pod názvom Teyuna a považovali sa za potomkov Taironov, ktorí mesto založili.

Taironov postihol rovnaký osud ako mnohé iné domorodé kmene, ktoré neprežili príchod Európanov v 16. storočí. Conquistadori ich vyhladili mečmi, guľkami a chorobami, ktoré priniesli zo Starého sveta. Táto prevažne mierumilovná civilizácia, ktorá sa živila rybolovom, pestovaním plodín a obchodom s inými kmeňmi pozdĺž karibského pobrežia a na úpätiach Sierry Nevady de Santa Marta, sa však už pred príchodom Európanov stiahla vyššie do hôr. Bolo to pre nájazdy rovnako nepriateľských Karibov z ostrovov v Karibskom mori. Taironovia sa napokon uchýlili do pevnosti Teyuna, ktorú postavili v roku 800 n.l. – asi o 650 rokov skôr ako stálo Machu Picchu v Peru. Aj dnes musí návštevník Teyuny prekonať štvordňovú cestu do kopca, od pobrežia nahor cez hustú džungľu rieky Buritaca až k 1 263 strmým kamenným schodom. Pôvodne mesto zaberalo rozľahlú plochu, z ktorej doposiaľ odokryli len 10 percent.

Celé osídlenie bolo rozvrhnuté okolo nerovnomerne rozmiestnených kruhových kamenných terás a námestí, ktoré kaskádovito zostupujú po svahu. Takéto vrstvenie je síce nezvyčajné, ale veľmi vynaliezavé a pravdepodobne slúžilo najmenej dvom cieľom. Prvým cieľom bola voda. Terasovitý systém poskytoval ochranu pred dažďom a vrstvy zároveň slúžili na lepšie odvádzanie vody, takže sa predišlo prudkému stekaniu dažďa po svahoch nadol do rieky. Druhý cieľ súvisel s obživou. Časť každej terasovitej vrstvy totiž pravdepodobne slúžila na pestovanie plodín. V nižších polohách sa mohli pestovať druhy, ktoré potrebujú menej svetla, napríklad koreňová zelenina, fazuľa a kakao, zatiaľ čo na vyšších terasách, ktoré mali viac slnka a to mhla byť kukurica a bavlník. Botanici, ktorí skúmali flóru v okolí Teyuni, sa zhodli na tom, že vykazuje známky ľudskej kultivácie. Druhové zastúpenie je pestrejšie a iné ako v tých oblastiach džungle, ktoré človek nikdy neobýval. Podobá sa viac na zanedbanú záhradu než na nedotknutú divočinu, aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať.

Kmeň Kogi, ktorý žije vo vidieckych sídlach v okolí pozostatkov mesta, naďalej obhospodaruje zem tradičnými starými spôsobmi. Tie sa zrejme od čias Taironov veľmi nezmenili. Vychádzajú z hlbokej duchovnej viery, že naša Zem je živá bytosť. V snahe žiť v úplnej rovnováhe s prírodou nosia členovia kmeňa jednoduché rúcha z čistej neupravovanej bavlny a uhľovočierne vlasy si nechávajú dlhé. Na cudzincov a všetkých ostatných ľudí hľadia ako na deti, ktoré nevedia, ako sa starať o svet.

Takmer polovicu milénia sa Kogiovia vďaka pasívnemu odporu úspešne vyhýbali španielskym dobyvateľom aj jezuitským misionárom a udržiavali len letmý kontakt s obyvateľmi za hranicami územia svojich predkov. Džungľa im slúžila ako účinná prekážka a oddeľovala ich od ľudí žijúcich pod kopcami. Aj keď sa potom priamo na ich prahu oficiálne objavilo dlho stratené mesto, len málokto sa odvážil podstúpiť tú riskantnú cestu. V 70. rokoch minulého storočia však relatívna odľahlosť oblasti zaujala pozornosť tých, ktorí boli zapletení do rýchlo sa rozrastajúceho kolumbijského obchodu s kokaínom. Drogoví králi a ich ozbrojené gangy beztrestne operovali hlboko v džungli, ďaleko od všetkých zvedavých očí. Len nedávno, v roku 2003, podobná banda uniesla skupinku ôsmich turistov a ich sprievodcu, smerujúcich do Ciudad Perdida. Za posledných pätnásť rokov sa však Kolumbia zmenila. Vládni vojaci strážia oblasť oveľa ostražitejšie ako predtým a do strateného mesta prichádza čoraz viac turistov. Medzi rokmi 2007 a 2011 počet návštevníkov narástol štvornásobne z 2 000 na 8 000 ročne a odvtedy neustále rastie. Kogiovia sa len s hrôzou prizerajú, ako sa ich posvätná krajina znesväcuje. Pochopiteľne sa boja, že prídu o svoju kultúru a pokojný spôsob života, ktorý im bez väčších zmien vydržal po celé stáročia až dodnes.