Toto starobylé jazero v tvare vázy sa nachádza na severozápade Venezuely a má približne 13 812 km², čo z neho robí najväčšie jazero v celej Južnej Amerike. Je to tiež jedno z najstarších jazier na Zemi, vzniklo približne pred 36 miliónmi rokov. Na jeho brehoch žije vyše štvrtiny obyvateľov Venezuely, okrem iného aj v pestrofarebných domoch stojacich na koloch nad jeho hladinou, pričom hlavným dopravným prostriedkom medzi týmito plávajúcimi dedinami sú člny. Hlavným vodným tokom, ktorý napája toto jazero, je rieka Catatumbo, pozdĺž ktorej žije pôvodné obyvateľstvo z kmeňa Baríov. Slovo „Catatumbo“ pochádza práve z ich jazyka a znamená „dom hromu“. Táto oblasť je známa najvyššou hustotou bleskov na svete.
Špecifický atmosférický jav známy ako „blesky Catatumbo“ sa vyskytuje najmä nad ústím rieky do tohto veľkého jazera, okolo ktorého sa rozkladá rozľahlá močiarna oblasť. Predpokladá sa, že skutočný mechanizmus vzniku tejto megabúrky spočíva v tom, že cez otvorené priestranstvo nad jazerom a močaristé pláne neprestajne fúka vietor. Zachytáva teplo a vlhkosť, čím vzniká elektrický náboj, a keď narazí na tri pohoria, ktoré túto oblasť obklopujú – Andy, Periju a Méridskú Kordilleru -, masa vzduchu sa destabilizuje, čo vedie k masívnej búrkovej činnosti. Tento jav sa nazýva „lampáše svätého Antona“ alebo „maracaibský maják“. Druhý spomínaný výraz používali mnohí objavitelia, pretože vďaka nepretržitým bleskom mali svoje navigačné zariadenia stále dobre osvetlené a mohli sa plaviť smerom k ústiu jazera, pričom im búrka slúžila ako maják.
Aby ste mali predstavu, koľko bleskov tu vzniká, uvádza sa, že sa vyskytujú priemerne 297 nocí v roku zhruba na 9 hodín denne a za minútu môže vzniknúť 16 až 40 bleskov. V čase najväčšej sezóny v septembri môže v tejto oblasti udrieť až 280 bleskov za hodinu.
O tom, ako vzniklo samotné jazero, hovorí domorodá rozprávka, v ktorej vystupuje viacero nadprirodzených bytostí. Údajne celú oblasť kedysi pokrýval dažďový prales a vládol jej vodca známy ako Veľký Zápara (Zápara/Sápara je tiež názov ohrozeného domorodého kmeňa žijúceho v dažďovom pralese a jeho posledných členov možno nájsť v neďalekom Peru a Ekvádore). Svojmu ľudu prikázal, aby si na okraji pralesa postavil dediny. Prales si plánoval ponechať celý pre seba a v jeho srdci postavil veľký palác len pomocou svojho hlasu. Žil tam s dcérou Marumou, vynikajúcou poetkou a speváčkou. Marume zakázal vydať sa, pretože si chcel jej poéziu a spev nechať len pre seba. Jedného dňa musel z paláca odcestovať a Maruma sa vydala do lesa na lov. Narazila na zviera, ktoré zastrelili šípy iného človeka. Nahnevaná, že sa niekto odvážil vstúpiť do posvätného lesa, ktorý mal byť vyhradený len pre jej kráľovskú rodinu, lovca konfrontovala.
Tým lovcom bol mladý muž menom Tamare. Svoj úlovok ospravedlňoval tým, že ho vylúčili z dediny, lebo nebol dosť užitočný – dokázal jedine skladať básne a spievať. Marumu stretnutie s ďalším básnikom zaujalo a pozvala ho do paláca, kde na oslavu lovu hodovali a oddávali sa dlhým hodinám plným piesní a veršov. Ako čas plynul, Zápara sa napokon vrátil, a keď počul hlas svojej dcéry prepletený s hlasom akéhosi muža, rozzúril sa. Dupal nohami do zeme tak silno, že les sa začal prepadávať do veľkej kotliny, do ktorej prúdili mohutné rieky stekajúce z okolitých pohorí. Svojou nadprirodzenou mocou prikázal, aby sa krajina na severe otvorila, a do tejto obrovskej prepadliny si našlo cestu more. Zápara potom odovzdal vládu synovi Maracaibovi a skočil do vody, kde sa z neho stal ostrov. Milenci pokračovali vo svojich piesňach, nevšímajúc si stúpajúcu hladinu vody zalievajúcej palác. Nakoniec sa utopili, pričom voda vyniesla na hladinu vlny ich posledného rekviem. Teraz jazero neplače ako more ani sa nesmeje ako iné jazerá, ale šepká poéziu a spieva piesne nekonečnej lásky.
