V roku 2016 spravil istý britský výrobca menoviek prieskum, aké bežné predmety sa najčastejšie strácajú. Nebolo to nič prekvapivé, veď sa živil výrobou produktov, ktoré slúžili na to, aby sa v chaose školských šatní nestrácalo oblečenie a v zhone medzinárodných letov zase batožina. Na vrchole výsledného rebríčka boli kľúče, teda vynález slúžiaci na to, aby nám z našich domovov a vozidiel nikto nič neukradol. V tesnom závese za nimi boli mobily, rúže, okuliare, diaľkové ovládače a rukavice. Všetky z týchto predmetov zaujali v zozname 20 najčastejšie strácaných vecí úctyhodné miesta. Asi dve tretiny opýtaných priznali, že veci strácajú pravidelne a väčšina z nich stratí približne štyri predmety za mesiac. K tým väčším patrili napríklad aj autá. Väčšinou však zmizli len dočasne, pretože majitelia na okamih zabudli, kde presne ich zaparkovali, alebo svoje auto medzi ostatnými podobne vyzerajúcimi vozidlami nespoznali. (Ako sa to darilo vodičom v ére jedinej farby a jediného modelu Ford Model-T, je bezpochyby jednou zo záhad našej histórie.)

Dotazník upriamil pozornosť aj na ďalší prvok súvisiaci so zabúdaním. Ukázalo sa, že mnohí respondenti si častokrát vôbec neuvedomujú, že niečo stratili, až kým to nepotrebujú. Môže ísť napríklad o obľúbený šál, o ktorom sme si celé leto mysleli, že bezpečne leží v skrini, a keď sme ho so skracujúcimi sa dňami a opadávajúcim lístím začali hľadať, odrazu ho nikde nebolo. Niečo podobné sa stalo aj v prípade ostrovčeka Esanbe Hanakita Kojima v Japonsku.

Od nepamäti ležal asi 500 m od brehu oproti dedine Sarufutsu na severnom cípe Hokkaida malý ostrovček. Nebol ničím zaujímavý, a keďže to bol vlastne len vetrom a snehom ošľahaný kus skaly, nikto na ňom nežil. Predsa ho však považovali za dosť dôležitý na to, aby získal oficiálne meno, a s ním ďalších 157 podobných ostrovčekov, ktoré označovali japonské teritoriálne vody. Stalo sa to hlavne preto, aby Japonsko jasne vytýčilo svoje územia v Tichom oceáne pre prípad invázie zo strany rozťahujúcej sa Číny, a tiež pre dlhodobé sporu s ďalším veľkým susedom Ruskom. Veď koncom druhej svetovej vojny sovietske vojská zabrali Kurilské ostrovy, ktoré patrili Japonsku, a odvtedy ich Rusko okupuje. Súostrovie sa nachádza neďaleko Esanbe Hanakita Kojima a Japonsko ho stále pokladá za svoje právoplatné územie.

Čo sa týka samotného ostrova Esanbe Hanakita Kojima, rybári zo Sarufutsu sa mu zvykli vyhýbať širokým oblúkom. Ich vzťah k ostrovčeku však vyšiel najavo až na jeseň 2018, keď sa zistilo, že sa stratil. Jednoducho zmizol bez stopy a nikto si to ani len nevšimol, ako keď vám z vrecka vypadne minca a zapadne kamsi do pohovky. Presný dátum jeho zmiznutia ostáva zahalený rúškom tajomstva. S najväčšou pravdepodobnosťou by však ešte nejaký čas nikomu nechýbal, nebyť Hirošiho Šimizu, ktorý ho začal hľadať. Novinár a autor ilustrovanej knihy o skrytých ostrovoch Japonska hľadal materiál pre druhý zväzok s rovnakou tematikou a v rámci výskumu sa v septembri 2018 vydal do Sarufutsu, aby sa zoznámil s ostrovčekom ležiacim pri jeho brehoch. Keď dorazil do tohto najsevernejšieho kúta Japonska, vybral sa na pobrežie, vyzbrojený mapou a polohou Esanbe Hanakita Kojima. Nech však hľadel do mrazivých vôd Ochotského mora akokoľvek dlho, nenašiel ani len náznak toho, že by tam nejaký ostrov bol. Obrátil sa teda s prosbou o pomoc na miestne rybárske posádky, tie mu však podľa svojich opotrebovaných máp a výprav do okolitých vôd len potvrdili to, čoho sa obával. Ostrov Esanbe Hanakita Kojima zmizol.

Kontaktoval japonskú pobrežnú stráž a dozvedel sa, že naposledy Esanbe Hanakita Kojima oficiálne zmapovali v roku 1987. V tom čase ostrovček vyčnieval len 1,4 metra nad priemernú hladinu mora a nasledujúci rok na základe týchto údajov japonský národný kartografický inštitút vytvoril mapu.

Ďalších tridsať rokov bol ostrovček vystavený všetkým možným prírodným silám, ktoré mohli privodiť jeho zánik. Neustále ho bičovali búrlivé vlny, silné vetry a obrusovali ľadové kryhy. Preto je možné, že Esanbe Hanakita Kojima časom podľahol erózii a postupne zmizol pod stúpajúcou hladinou mora.

Pre krajinu, ktorú tvoria štyri hlavné ostrovy Hokkaido, Honšu, Šikoku a Kjúšu a ktorej národná identita sa tak tesne spája práve s ostrovmi, nie je strata ostrovčeka Esanbe Hanakita Kojima – bez ohľadu na jeho rozlohu – maličkosť. Môže totiž znamenať stratu asi 500 metrov japonského teritória a bude si vyžadovať prekreslenie jednej či dvoch podivných máp.