Frigg Fjord: Skleník na 83. rovnobežke, kde ľudia žili pred 4 000 rokmi

Takmer päť mesiacov v roku tu slnko vôbec nevychádza. Okolo sú ľadovce, holé hory a stovky kilometrov arktickej pustatiny. Napriek tomu si ľudia na brehoch Frigg Fjordu stavali obydlia už pred viac než štyrmi tisíckami rokov.

Ich pozostatky dnes patria k najsevernejším známym pravekým sídlam na Zemi. Frigg Fjord leží v Johannes V. Jensen Land na úplnom severe Grónska, približne na 83. rovnobežke. Ľudia kultúry Independence I sem prišli približne v treťom tisícročí pred naším letopočtom. V krajine bez stromov a bez možnosti niečo pestovať stálo prežitie predovšetkým na tom, čo dokázali uloviť. Jedným z najdôležitejších zvierat bol pižmoň.

Na severnom brehu fjordu po nich zostali kamenné obrysy obydlí, ohniská, pracoviská na opracovanie kameňa a zásobovacie skrýše. Najväčšie nálezisko dostalo meno Adam C. Knuth Site a dnes je najväčšou známou lokalitou kultúry Independence I v celej oblasti Johannes V. Jensen Land.

Niektoré obydlia boli postavené podstatne pevnejšie než jednoduché letné prístrešky a mohli slúžiť aj počas zimy. Ak tu ich obyvatelia skutočne prezimovali, čakalo ich niečo, čo sa zo strednej Európy chápe dosť ťažko: približne štyri a pol mesiaca bez jediného východu slnka. A veľa komfortu navyše nemali. Z najstarších sídlisk Independence I sa doteraz nenašli kamenné lampy spaľujúce tulení tuk, aké neskôr používali Inuiti. Doloženým zdrojom tepla v ich obydliach bolo malé ohnisko. Frigg Fjord však dostal jednu z najčudnejších prezývok, akú môže mať miesto tak blízko severného pólu.

Skleník

Keď dánsky geológ a polárnik Lauge Koch preletel nad vnútornou časťou fjordu v roku 1938, krajina sa mu zdala nezvyčajne zelená. Miesto pomenoval Drivhuset – Skleník. Pohľad zo zeme bol o niečo drsnejší. Vnútro Frigg Fjordu tvorí obrovská plytká delta, štrkové terasy a pusté nánosy riek. Keď tadiaľ v roku 1953 prechádzali dvaja geológovia, najskôr kráčali práve cez túto takmer púštnu krajinu.

Potom vošli do údolia smerujúceho na sever. Rástli tam husté porasty dryádky, arktickej vŕby a ďalších rastlín, ktoré na tejto zemepisnej šírke pôsobia skoro nepatrične. Údolie si okamžite pomenovali Grønnemark – Zelená krajina. Kochov Skleník teda nebol úplne výmyslom človeka pozerajúceho z lietadla. Medzi štrkom, horami a ľadovcami skutočne existujú miesta, kde krátke arktické leto vytvorí zelené ostrovy. Aj dnes je širšie okolie Frigg Fjordu dôležitým územím pre pižmone a ďalšie zvieratá Arktídy.

Samotný fjord má ešte jednu zvláštnosť. V lete sa jeho vnútorná časť dokáže zbaviť ľadu natoľko spoľahlivo, že práve Frigg Fjord si geológovia v roku 1953 vybrali ako miesto, kde by mohol pristáť hydroplán. Na leteckých snímkach hľadali otvorenú vodu v severnom Grónsku a dospeli k záveru, že čelo Frigg Fjordu je ich najlepšia šanca. Druhého augusta 1953 o pol tretej ráno tam Norseman na plavákoch skutočne dosadol.

Dvaja geológovia vystúpili, naložili si výstroj na chrbát a lietadlo odletelo. Cez Skleník potom vyrazili pešo na sever, prešli Rooseveltovým pohorím a pokračovali až k pobrežiu Severného ľadového oceánu. Pri návrate ich vo Frigg Fjorde malo čakať lietadlo. Neprišlo. Zlé počasie ho držalo na zemi a mužom zostávalo minimum jedla. Až o dva dni neskôr sa nad fjordom objavila veľká Catalina. Na palube sedel aj Lauge Koch, muž, ktorý miesto pred pätnástimi rokmi pomenoval Skleníkom. Catalina pristála priamo na vode Frigg Fjordu a odviezla ich preč.

Ľudia sa sem pritom vracali dávno pred polárnymi expedíciami. Po obyvateľoch Independence I zostali v okolí aj stopy ďalších kultúr, oddelených od seba stáročiami. Na terasách pri Adam C. Knuth Site leží menšie sídlisko z neskoršieho obdobia a pri archeologických ruinách zostali dokonca dve veľrybie lebky. A sú tam dodnes.

Frigg Fjord leží v obrovskom Národnom parku Severovýchodné Grónsko a k archeologickej lokalite sa dnes nedá jednoducho vystúpiť z člna a prejsť sa medzi ruinami. Vstup na Adam C. Knuth Site povoľuje grónske národné múzeum iba s jeho schváleným sprievodcom, najviac dvadsiatim návštevníkom naraz a len niekoľkokrát do roka. Samotná cesta do tejto časti národného parku je expedícia vyžadujúca povolenie.

Na brehu tak zostávajú nízke rady kameňov po ľuďoch, ktorí sem prišli pred štyrmi tisíckami rokov, a dve veľrybie lebky obrátené k fjordu. V polovici októbra nad nimi slnko zmizne. Nad obzor sa vráti až koncom februára.