Francúzska Guyana leží severne od rovníka v oblasti bohatej na zrážky. S výnimkou malého úseku pobrežia je celé územie pokryté nepreniknuteľným lesom a preprava ľudí a tovaru sa uskutočňuje na malých člnoch na riekach. Prvých kolonizátorov sem prilákalo zlato. Nespočetné výpravy sa vydali hľadať bájne mesto El Dorado, ktoré sa údajne nachádza na západe oblasti. A zlato sa skutočne našlo, hoci nie vo významnom množstve. Stačilo to však na to, aby ťažba zlata bola dodnes dominantným odvetvím.
Americký cestovateľ Hassoldt Davis rozpráva o svojom stretnutí s kreolským zlatokopom Fanfanom. Mal sen o bezhlavej žene, ktorá mu ukázala na miesto na brehu rieky Petit-Inini. V ruke držala hrudu zlata veľkú ako melón. Keď sa sen zopakoval nasledujúcu noc – a tentoraz bola žena nahnevaná – Fanfan presvedčil svojich priateľov, aby sa na to miesto vybrali. Našiel strom, ktorý žena označila, a po niekoľkých minútach kopania narazil na predmet veľký ako jeho hlava. Ukázalo sa, že je to kopa zlata, neskôr známa ako La Grande Pépite, veľký nuget.
Veľká časť ťažby prebiehala nezákonne a sprevádzala ju vysoká kriminalita. Oblasť zároveň fungovala ako trestanecká kolónia a táto groteskná skutočnosť dodávala všetkému takmer apokalyptickú atmosféru smrteľných hriechov, pokušenia a pokánia.
Už počas Francúzskej revolúcie sa do guyanského vyhnanstva posielali nepohodlné osoby a od polovice 19. storočia tam bolo zriadených niekoľko väzníc. Nachádzali sa na pobreží a slúžili na väznenie francúzskych trestancov aj povstalcov z kolónií. Známym príkladom takejto väznice je Diablov ostrov. Odsúdili tu významných trestancov, ako napríklad Alfreda Dreyfusa a neskôr Henriho Charrièra, ktorému sa odtiaľ podarilo v roku 1941 utiecť na vreci kokosových orechov, o čom neskôr napísal knihu.
Jednostranné využívanie Francúzskej Guyany ako trestaneckej kolónie zrušila miestna správa začiatkom 20. storočia a začala hľadať iné možnosti rozvoja. Dospela k rozhodnutiu začať osídľovať aj vnútrozemie, predovšetkým pre poľnohospodárstvo, lesníctvo a kontrolovanú ťažbu zlata. Aby zvýšila svoju atraktivitu, vyčlenila v roku 1930 vnútrozemie ako samostatnú kolóniu. Na jej čelo sa postavil guvernér Saint-Elie a krajina dostala názov Inini podľa prítoku oveľa mohutnejšej rieky Maroni, ktorá na západe tvorí hranicu so Surinamom.
Rozloha Inini bola dvakrát väčšia ako Belgicko, ale mala len tritisíc obyvateľov, okrem niekoľkých izolovaných kmeňov, ktoré sa nikto neobťažoval spočítať. Indiáni žili v malých dedinách roztrúsených uprostred dažďového pralesa a patrili ku kmeňom Arawak, Carib, Emerillion, Palikur, Ojampi a Wajan. Na svoju obživu využívali prírodné zdroje. Kmeň Ojampi sa živil poľnohospodárstvom založeným na obrábaní pôdy, zatiaľ čo Emerillionovia predovšetkým lovili a rybárčili pomocou lukov a šípov. Dediny mali od desať do sto obyvateľov a nachádzali sa na čistinách pozdĺž brehov riek. Indiáni tu žili spoločne v dlhých oválnych a vzdušných domoch postavených z konárov o priemere ľudskej ruky a zakrytých palmovými listami.
Hoci domorodci poznali prírodné podmienky tejto oblasti, snahy využiť ich silu na stavbu ciest a železníc sa čoskoro ukázali ako márne. Rozhodlo sa, že robotníkov treba doviezť odinakiaľ. A ako naznačovala tradícia, aj teraz to boli najmä väzni.
Po tridsiatich piatich dňoch na mori priplával 3. júna 1931 parník La Martinière s 523 Annamitmi z Indočíny. Všetci sa previnili vzburou proti francúzskej koloniálnej správe. Jedným z nich je Nguyen Dac Bang z dediny v severovietnamskom regióne Son Duong na hranici s Čínou: „Do väzenia sme sa dostali po niekoľkých týždňoch plavby z Cayenne a ďalej proti prúdu od Saint Laurent. Rieka bola nádherná, so stovkami malých ostrovov.“
Nguyen a jeho spoluväzni sa okamžite pustili do budovania väzenského tábora a odlesňovania, aby si zabezpečili obživu. Správa ich potom nasadila na rôzne projekty výstavby ciest a železníc. Každý deň prší a teplota len zriedkakedy klesne pod 30 stupňov. Mnohí zomierajú na maláriu, ale môže byť aj horšie. Nikto nehladuje. Tábory nemajú žiadne ploty, pretože džungľa slúži ako dostatočná poistka proti úteku. Po práci môžu väzni voľne loviť a rybárčiť.
Neplatí však, že väzeň môže ísť po odpykaní trestu domov. Takzvané Doublageho nariadenie stanovuje, že väzeň musí zostať v krajine po dobu rovnajúcu sa dĺžke trestu, ak bol trest kratší ako osem rokov, a na doživotie, ak bol trest dlhší. Má však nárok na pozemky a domáce zvieratá od francúzskych orgánov, a dokonca aj na pomoc pri prevoze manželky a detí z Indočíny. Nesmie sa však vrátiť domov. Nakoniec v Európe vypukne svetová vojna a Inini získava štatút kolónie vichistického režimu sympatizujúceho s Nemeckom.
Nguyenovi sa jednej noci podarí utiecť a o niekoľko týždňov sa dostane na sever do Britskej Guyany. Tu po zložení sľubu vernosti Slobodnému Francúzsku generála de Gaulla získava azyl. Po nejakom čase si v prístavnom meste Georgetown otvorí francúzsko-orientálnu reštauráciu a vezme si za manželku miestnu ženu.
Projekt Inini sa ukázal ako fiasko od začiatku až do konca. Väzni získali len malé množstvo pôdy a vybudované železnice a cesty si rýchlo vybrali svoju daň. Dnes však možno tento neúspech považovať za šťastie, pretože tunajšia džungľa je mimoriadne rozmanitá s viac ako dvanástimi stovkami druhov stromov a nespočetným množstvom ďalších rastlín či živočíchov, ako sú vresovec, puma a tapír. Hovorí sa, že celkový počet živočíšnych a rastlinných druhov na hektár džungle je vyšší ako počet druhov v celej Európe.
Po veľkých protestoch vo Francúzsku bola trestná kolónia vo Francúzskej Guyane v roku 1946 zrušená. Dovtedy si v nej odpykalo trest viac ako 80 000 väzňov. Oblasť je stále pod francúzskou správou. Nediplomatický názov kolónie bol nahradený termínom zámorský departement – département d’outre-mer, ktorý sa delí na obvody ako Paríž.
