Kartágo: Carthago delenda est

Kartágo musí byť zničené. Pamätné slová pripisované Katónovi Staršiemu sa až groteskne odráža neskrotná túžba Rimanov rozdrviť svojho odvekého rivala. Pri pohľade na ruiny starovekého Kartága, roztrúsené po celom Tunise, je ťažké predstaviť si veľmoc, ktorá nedala Rimanom spať a niekoľko storočí vládla Stredomoriu.

Pre inšpiráciu je najlepšie prečítať si román Gustava Flauberta Salambo. Spisovateľ sa ponoril do štúdia antických textov a zostal v Tunise, aby nasal jeho atmosféru. Jeho príbeh rozpráva o vzbure žoldnierov v službách Kartágincov počas prvej púnskej vojny. Hoci autor píše v duchu romantizmu a čitateľovi predkladá zmyselný obraz Orientu, v súlade s dobovými trendmi, udalosti zodpovedajú skutočnosti. Román opisuje osudy mesta počas vojny. Historik Strabón opísal Kartágo ako “kotviacu loď”. Tento obraz je vzhľadom na geografickú polohu mesta, založeného na polostrove v roku 814 pred n. l., celkom výstižný. Je takmer celé obklopené morom a jazerami, s kontinentom ho spája len šija. História mesta je úzko spätá s vodou, najmä so Stredozemným morom, ktoré bolo stredobodom antického sveta.

Predpokladá sa, že Kartágo založili Feničania ako kolóniu mesta Týros. Kolónia získala väčší vplyv ako jej metropola vďaka živému námornému obchodu. Keďže od 6. storočia pred n. l. malo takmer monopol na námorné styky s Orientom, postupne expandovalo od Tripolisu až po Atlantický oceán a uzatváralo spojenectvá s Etruskami a neskôr s Rimanmi. V období svojho rozkvetu, v 5. až 4. storočí pred Kr. Kartágo malo takmer 400 000 obyvateľov, bolo námornou veľmocou a v starovekom svete zohrávalo nezastupiteľnú politickú, hospodársku a náboženskú úlohu. To sa už Rimanom nepáčilo. Z bývalého spojenca sa stal úhlavný nepriateľ.

V rokoch 264 až 146 pred n. l. prebiehali púnske vojny, ktoré boli výsledkom rastúceho napätia medzi oboma rivalmi. Zapojil sa do nich aj geniálny stratég Hannibal. Boje vyvrcholili obliehaním Kartága. Po troch rokoch statočného odporu ho Rimania ovládli a zrovnali so zemou. Dobyvatelia však celé mesto obnovili a to zostalo dôležitým kultúrnym a náboženským centrom až do úpadku Rímskej ríše od polovice 3. storočia. A naďalej priťahovalo útočníkov: Germánov, Byzantíncov a Arabov až do 7. storočia …

V 19. storočí už vyplienené mesto nemalo nič zo svojej niekdajšej slávy. Na predpokladanom mieste smrti francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. počas ôsmej križiackej výpravy bola postavená robustná katedrála, ktorá sa dnes trochu stráca medzi zvyškami hradieb zatienených cyprusmi. Výhľad odkazuje na všadeprítomný ruch súčasného Tunisu. Na nasatie atmosféry starobylej fénickej obchodnej stanice sa lepšie hodia staré mapy… alebo čítanie Flauberta.