Kráľovstvo Redonda

Kráľovstvo Redonda by pokojne mohlo byť len výplodom fantázie maliarov, básnikov a spisovateľov, tak ako mnohé iné vymyslené krajiny. Toto miesto je však skutočné. Leží v Karibskom mori medzi Leewardovými ostrovmi asi 25 kilometrov od Monserratu. Domorodí obyvatelia ho poznajú ako Ocanmanru. Keď sa Krištof Kolumbus plavil okolo neho na svojej druhej objavnej plavbe v novembri 1493 a všimol si jeho okrúhly tvar, pomenoval ho Santa María la Redonda (redonda znamená okrúhla).

Vplyvom silných zemetrasení na konci 17. storočia sa ostrov zmenšil asi na tretinu pôvodnej veľkosti. Bol to – a stále je – nepríťažlivý a nehostinný kus sopečnej skaly. Týči sa do výšky 298 metrov nad morskou hladinou, na dĺžku má len dva a pol kilometra a je takmer holý. Až do 19. storočia boli jedinými obyvateľmi leguány, suly a stáda kôz, ktoré sem priviezli farmári z Monserratu, aby sa pred porážkou napásli na riedkej vegetácii. Ostrov sa dokonca považoval za taký nepodstatný, že si naň nikto nerobil oficiálny nárok. To sa však malo zmeniť po návšteve skupinky geológov v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Zistili, že na Redonde sa nachádzajú bohaté ložiská minerálnych rúd s vysokým obsahom fosfátov, ktoré sa používali ako hnojivá. Keď sa správy o tomto objave dostali do Monserratu, miestny námorný obchodník Matthew Dowdy Shiell zorganizoval expedíciu s cieľom podmaniť si ostrov, vyhlásiť ho za svoje panstvo a vyťažiť jeho prírodné zdroje. Keď Shiell 21. júla 1865 dorazil na miesto, sklamane zistil, že fosfáty tu už usilovne ťaží tím Američanov. To však mužovi z Monserratu nezabránilo v tom, aby sa vyhlásil za kráľa Redondy. Tento titul potom odovzdal svojmu synovi Matthewovi Phippsovi Shiellovi, keď chlapec v roku 1880 dovŕšil pätnásť rokov. V nasledujúcich rokoch však britská vláda, ktorej sa vôbec nepozdávalo, že jej Američania zasahujú do koloniálneho teritória, anektovala Redondu pre seba. Shiellovci to však nenechali len tak a v právnych sporoch, ktoré nasledovali po tomto akte, si napokon vydobyli právo na kráľovský titul, no nie na samotný ostrov: v podstate na korunu bez kráľovstva.

Matthew Phipps Shiell bol veľmi vynaliezavé dieťa a už od mladého veku sa uňho prejavovalo nesmierne nadanie na prácu so slovami. To ho priviedlo do sveta žurnalistiky a napokon do Londýna, kde sa okrem písania reportáží pre noviny Messenger začal venovať vymýšľaniu príbehov do periodík ako The Strand a Pall Mall. V tom čase sa tiež zbavil druhého “l” vo svojom priezvisku a začal vystupovať ako M. P. Shiel. Prelom v jeho literárnej kariére prišiel s postavou detektíva, ktorý konkuroval Sherlockovi Holmesovi Conana Doyla. Jeho princ Zaleski bol výstredný mystik s modrou krvou, ktorého dedukčné schopnosti boli na takej pokročilej úrovni, že ani nepotreboval vidieť miesto činu. Zaleského dobrodružstvá boli dostatočne obľúbené, aby sa mohol Shiel presunúť k románom. Jeho najoslavnejšia kniha The Purple Cloud (Fialový oblak), bola apokalyptickým sci-fi, ktoré vychválil aj H. G. Wells, a v roku 1901 sa stala bestsellerom.

Shielov príjem bol však stále neistý a nepravidelný a pokiaľ sa chcel vyhnúť biede, musel súhlasiť so šibeničnými dvoma knihami ročne. Príbeh Redondy, ktorý bol ešte čudnejší ako fikcia, však ostal len jeho súkromnou záležitosťou. Zmenilo sa to až o čosi neskôr, keď sa spoznal s mladým básnikom a výšnivým pijanom Johnom Gawsworthom.

Gawsworth – v tom čase editor Poetry Review – si naplno užíval život na neslávne známej Grub Street, kde sa miešala bohémska spoločnosť s chudobou, aj keď bol na tom finančne ešte horšie ako Shiel. Starnúci autor bez zákonného dediča sa však v roku 1936 rozhodol, že vymenuje básnika za svojho nástupcu na Redonde a vykonávateľa poslednej vôle. Obaja muži túto dohodu spečatili krvou. V Shielovom dome v Sussexe si porezali pravé zápästia vreckovým nožom, pritisli k sebe a na hárok papiera napísali improvizovanú zmluvu, ktorú podpísali. Keď si ujasnili nástupnícke záležitosti, prišla na rad aj otázka rozšírenia redondskej šľachty. Tieto posty pripadli vo všetkej vážnosti priateľom z literárnych kruhov a novými vojvodami a vojvodkyňami kráľovstva sa stali spisovatelia Lawrence Durrell, Henry Miller, Arthur Ransome a poetka Edith Sitwellová.

Po Shielovej smrti v roku 1947 sa stal tento zvyk udeľovania čestných titulov stálym znakom Gawsworthovej vlády ako kráľa Juana z Redondy. Časom však začala byť Gawsworthová finančná situácia taká biedna, že 21. júna 1958 uverejnil v The Times inzerát, v ktorom ponúkol “karibské kráľovstvo s kráľovskými výsadami” na predaj za “tisíc guineí”. Ozval sa mu švédsky princ Bertil, ktorý mu na znak dobrej vôle poslal zálohu 50 libier. Gawsworth však musel túto ponuku odmietnuť, keď vyšlo najavo, že kráľovský titul už prisľúbil niekomu inému za urovnanie dlhu. Zvláštnym zvratom osudu sa stalo, že nový majiteľ titulu aj jeho jediný syn nečakane umreli ešte pred Gawsworthom, a to len niekoľko mesiacov po sebe. Hoci si teraz básnik mohol vybrať nového nástupcu, v roku 1968 bol už úplne na dne. Ako bezdomovec a beznádejný alkoholik prespával v Hyde Parku, až kým mu nepomohli priatelia. Keď o dva roky neskôr zomrel, nevyhnutne vyvstala otázka, komu napokon zveril svoju korunu. Dodnes to nie je isté.

Od roku 1977 je však Redonda v očiach väčšiny sveta požehnaná vládou významného španielskeho spisovateľa Javiera Maríasa. Marías, ktorý napísal beletristický portrét Gawswortha, založil v mene kráľovstva vydavateľstvo a začal rozdávať kráľovské ocenenia. Okrem toho rozšíril rady redondských šľachticov o filmových režisérov Francisa Forda Coppolu a Pedra Almodóvara, ako aj o spisovateľov A. S. Byatta a Williama Boyda.