Ljachovské ostrovy ležia severne od sibírskeho pobrežia, v oblasti, kde sa pevnina láme na niekoľko nízkych ostrovov v plytkých arktických moriach. Tvoria južnú časť Novosibírskych ostrovov a pozostávajú zo štyroch hlavných ostrovov, z ktorých najväčší je Veľký Ljachovský ostrov. Ich dnešná podoba je výsledkom zmien po ústupe doby ľadovej, keď more zaplavilo územia, ktoré boli dovtedy súvislou severnou pevninou.
Krajina ostrovov je plochá, otvorená a bez stromov. Pod povrchom sa nachádza permafrost, miestami bohatý na ľad, zvyšky rastlín a kosti pravekých zvierat. V niektorých častiach tieto vrstvy vystupujú priamo na povrch alebo sa objavujú na pobreží, kde sa zamrznutá pôda postupne rozpadá a odhaľuje staršie sedimenty.
Ljachovské ostrovy sú známe mimoriadne vysokou koncentráciou mamutích pozostatkov. Nálezy tu nepredstavujú ojedinelé objavy, ale opakovaný jav pozorovaný na viacerých miestach súostrovia. Okrem kostí a klov sa v permafroste zachovali aj mäkké tkanivá, vrátane svalov a krvi, čo z týchto ostrovov robí jedno z najvýznamnejších miest výskumu pravekých mamutov na svete.
Správy o zamrznutých mamutoch zo severnej Sibíri sa dostali aj do sveta dobrodružnej literatúry 19. storočia. Časť deja dvoch románov Julesa Verna, L’Épave du Cynthia (Trosečník z Cynthie) a César Cascabel (Oceánem na kře ledové), sa odohráva na Ljachovských ostrovoch. V románoch Verne týmto názvom označoval celé Novosibírske ostrovy, vrátane ostrova Kotělnyj. Arktická krajina plná ľadu, pravekých zvierat a neznámych území sa stala kulisou príbehov, ktoré podnecovali fantáziu generácií čitateľov.
Mamuty žili na Ljachovských ostrovoch v období, keď boli ešte súčasťou severnej pevniny a tvorili prirodzenú časť arktickej stepnej krajiny. Ide o čas, keď bola ich populácia najpočetnejšia a rozšírená na veľkých územiach severnej Ázie. Tento obraz sa líši od neskorších izolovaných populácií mamutov, ktoré prežívali na iných arktických ostrovoch, najznámejšie na Wrangelovom ostrove, považovanom za posledné miesto ich výskytu.
Ljachovské ostrovy nikdy neboli trvalo osídlené a dodnes patria k najmenej dotknutým častiam Arktídy. Nepriťahujú pozornosť architektúrou ani pamiatkami, ale možnosťou vidieť krajinu, v ktorej sa minulosť stále objavuje priamo v teréne a kde sa príbeh doby ľadovej neskončil jednou kapitolou.
