Imelda Marcosová predstavila Manilu ako kultúrne centrum Ázie. Po úspešnom usporiadaní súťaže Miss Universe v roku 1974, kde bolo špeciálne postavené divadlo dokončené len za 77 dní, chcela vytvoriť filmové centrum, ktoré by konkurovalo slávnemu filmovému festivalu vo francúzskom Cannes.
V komplexe filipínskeho kultúrneho centra v Pasay City mala byť postavená budova inšpirovaná Parthenónom v Aténach, na ktorej pracoval v tom čase slávny architekt Froilan Hong. Stavebné návrhy auditória a archívu boli dokonca konzultované s UNESCO. Keďže do plánovaného filmového festivalu ostávali tri mesiace, termín bol veľmi krátky. Aby sa to podarilo, bolo zamestnaných približne 4 000 robotníkov, ktorí pracovali na tri smeny počas 24 hodín. Halu dokončilo 1 000 pracovníkov za 72 hodín – práca, ktorá mala trvať šesť týždňov.
Zbesilé tempo výstavby neumožňovalo prijať náležité bezpečnostné opatrenia. Dňa 17. novembra 1981 okolo tretej hodiny ráno sa zrútilo lešenie a robotníci zostali uväznení v rýchlo schnúcom cemente. Okamžite boli zavedené plošné bezpečnostné opatrenia a mediálny blackout z obavy pred vznikom škandálu. Záchranári a sanitky nemali povolený vstup, kým nebolo vypracované oficiálne vyhlásenie. Záchranári boli vpustení až po deviatich hodinách. Samozrejme, vtedy už bolo neskoro. V tom čase už zomrelo alebo bolo zasypaných cementom 168 robotníkov.
O dva mesiace neskôr sa od 18. do 29. januára 1982 konal prvý Manilský medzinárodný filmový festival.
Po zemetrasení v roku 1990 bola budova opustená kvôli poškodeniu konštrukcie. Bola zrekonštruovaná a prenajatá súkromnému sektoru, ale po požiari v roku 2013 bola opäť opustená.
