Masada “…už nikdy nepadne”

V Judskej púšti neďaleko Mŕtveho mora ležia veľkolepé ruiny. Keď sa vyškriabete na vrchol stolovej hory a počkáte si na východ slnka nad Masadou, dostane sa vám magického zážitku. Tunajšia pevnosť je neuveriteľne zachovalá a pohľad na ňu je rovnako úchvatný ako jej história. Pre mnohých mladých Izraelcov sa stala symbolom odporu proti útlaku a boja štátu Izrael za svoju existenciu po roku 1948. Svedčí o tom i príslovie: “Masada už nikdy nepadne!”

Príbeh miesta je inšpirujúci. Medzi rokmi 37 a 15 pred n.l. nechal Herodes Veľký na tunajšom stromom pahorku vo výške 450 metrov nad morom vybudovať pevnosť. Rimania ho menovali kráľom provincie Judea, ale Židia k nemu chovali nenávisť. Postavil si teda útočisko, kam sa mohol uchýliť v prípade vzbury poddaných či egyptského vpádu. A stavbu rozhodne neodbil: plošinu nechal obohnať hneď dvojitými hradbami o dĺžke 1 400 metrov a na severe ostrohu vybudovať prepychové súkromné sídlo, ktorého pozostatky udivujú i po 2 000 rokoch. Svetlo sveta uzrel tiež administratívny palác o rozlohe 4 000 metrov štvorcových, kde sídlili úradníci, ale nachádzali sa tu i luxusné apartmány, dielne a zbrojnica. Herodes nezabudol ani na strážne veže, kasárne a stajne. Pevnosť mala vlastné zásoby oleja, vína a obilia, aby sa tu dali prečkať dlhé obliehania. Pretože bolo na plošine napríklad zaistiť zásobovanie vodou, bolo vytesaných deväť obrovských nádrži a vytvorený systém kanálov, ktoré do nich mali zbierať vzácnu dažďovú vodu. Herodes zomrel roku 4 pred n.l., aby sa kedy v Masada usadil.

Rimania pevnosť opustili, ale na začiatku židovského protirímskeho povstania sa sem roku 66 uchýlili stovky rebelov. Po páde Jeruzalema sa k nim pridali i zélóti s rodinami, ktorí zo Svätého mesta utiekli. Roku 73 Rimana zúrili, keď sa im nepodarilo pevnosť dobyť, a rozhodli sa ju obliehať. Židovský historik Flavius Josephus vzburu detailne popísal až do okamžiku pádu pevnosti. Píše, že proti 8 000 legionárom stála tisícovka rebelov. Dobyvatelia sa usadili pod pevnosťou, kde sú stále v púšti vidieť základy ich tábora. Postavili rampu a prepravili po nej ohromné baranidlo. Príbeh prerozprával taktiež americký televízny seriál Masada (1980), ktorý dobre zobrazuje, ako morálka Rimanov upadala následkom smädu a tepla. Predsa len sa jedná o jednu z najvyprahlejších oblastí sveta… Vojakov, rovnako ako filmárov, sužovali i úmorné piesočné búrky. V seriáli je pekne vidieť i dobývaciu rampu, ktorú Rimanie údajne nechali postaviť židovskými zajatcami. Vraj si mysleli, že na svojich druhov Židia nebudú útočiť.

Príbeh obliehania Masady skončil tragicky. Keď Rimania do pevnosti konečne prenikli, našli tu len vypálené budovy. Flavius Josephus vysvetľuje, že vzbúrenci nechceli nepriateľom dopriať sladký pocit víťazstva, a preto zapálili najvýznamnejšie budovy a sami si vzali život. Flaviovo rozprávanie v priebehu rokov zaujalo mnohých dobrodruhov, ktorí sa vydávali bájnu pevnosť hľadať. Nájsť sa ju podarilo až v roku 1842 a vykopávky tu boli zahájené až v 60. rokoch 20. storočia. Archeologický prieskum bol bohatý na nálezy, pretože plošina zostala dlhú dobu opustená, len v období Byzancie sa tu nachádzal kláštor. Medzi múrmi zničených požiarom archeológovia objavili tisícky predmetov dennej potreby, nástroje, mince, listiny i mozaiky… a hlavne črepiny, na ktorých, medzi ďalšími, bolo napísane i meno vodcu povstalcov: El’azar ben Ja’ira. Nález podporuje domnienku, že kolektívna sebevražda prebehla na základe losovania. Až prílišná zhoda medzi rozprávaním a nálezmi budí u odborníkov pochybnosti. Jedno je však isté. Keď sem prídu turisti, školský výlet či príslušníci ozbrojených síl, ktorí v Masade skladajú sľub, všetci žasnú nad strohou krásou zlatavých kameňov, ku ktorým boli roky milosrdné a ktoré sú pre Izraelcov stelesnením zakladateľského mýtu.