Katalánsko

V akcii oficiálne nazvanej “občianske vyjadrenie” prišli v Katalánsku hlasovať cez dva milióny ľudí. V španielskej metropole Madridu to však videli trochu inými očami. Najvyšší súd v zemi, Tribunal Constitucional, prehlásil celú akciu za nezákonnú. A nielen samotné nezáväzné referendum o nezávislosti, ale dokonca i zákon prijatý katalánskou regionálnou vládou, ktorý podobné hlasovania umožňuje.

Dokonca ani pri pohľade zvnútra Katalánska sa všetko nejavilo úplne jednoznačné. Iste, k referendu v roku 2014 prišlo viac ako dva milióny ľudí a väčšina z nich hlasovala pre nezávislosť. Lenže celková účasť nedosiahla ani polovice oprávnených voličov. Predseda katalánskej vlády nazval referendum “absolútnym úspechom”. V Madride sa však španielsky minister spravodlivosti vyjadril, že akcia bola “neplodná a zbytočná”.

Tým však katalánska otázka zo sveta nezmizla. Katalánci majú vlastný starobylý jazyk, ich bohatá história siaha do stredoveku a mnohí z nich sa považujú za regulárny národ, ktorý so zbytkom Španielska nemá mnoho spoločného. Odcudzenie ešte posiluje neveselá nedávna história – počas tridsaťšesťročnej diktatúry generála Franca španielske úrady katalánsku kultúru krute a systematicky potlačovali.

Rozľahlý región na severovýchode Španielska sa v minulosti pokúšal o väčšiu nezávislosť opakovane. Do osemnásteho storočia malo Katalánsko vlastnú ústavu, v dvadsiatom storočí zase hneď dvakrát parlament. V októbri 1934 vyhlásilo plnú samostatnosť, vydržala ale len desať hodín, potom španielska armáda pokus zmarila. A za pár rokov už nastúpil Franco.

Od návratu k demokracii, ktorý stvrdila nová ústava v roku 1978, si Katalánsko užíva pomerne značnej autonómie. Má vlastné školy, políciu, zdravotníctvo i kultúrne inštitúcie. Lenže prinajmenšom niektorým Kataláncom to zjavne nestačí.