Západná Sahara

Tej gigantickej hradbe, ktorú v dĺžke prekonáva len Veľký čínsky múr, sa niekedy hovorí Múr hanby. V nekonečných pieskoch Západnej Sahary ju postavili Maročania, zriadili pozdĺž nej mínové polia a nechávajú ju strážiť po zuby ozbrojenými jednotkami. Niet divu – vďaka múru môžu nerušene čerpať z bohatých zdrojov, ktoré územia za ňou skrývajú. Nachádzajú sa tu ropné polia, ale taktiež polovica celosvetových zásob fosfátu na planéte (bez neho sa neobíde moderné poľnohospodárstvo). More pri pobreží je zase ideálne pre rybolov.

Politická situácia na vyprahnutej Západnej Sahare je v skratke poriadne napätá a OSN hľadá mierové riešenia už od roku 1976, kedy odtiaľ odišli španielski kolonizátori.Lenže tých hneď vystriedala nová koloniálna mocnosť, tentokrát Maroko, a obyvatelia Saharskej arabskej demokratickej republiky alebo Sahrawi od tej doby bojujú o svoje právo na sebaurčenie. Ozbrojený boj trval pätnásť rokov, potom povstalci odložili zbrane a pokúsili sa presadiť svoje ciele politicky – vyhlásiť referendum, v ktorom by tunajší obyvatelia definitívne rozhodli, či chcú nezávislosť alebo naopak plné začlenenie do Maroka. Lenže k referendu nikdy nedošlo.

Namiesto neho prišli dlhé roky zdĺhavých a všeobecne neúspešných vyjednávaní o to, kto by v referende mal mať hlasovacie právo. Obyvatelia Saharskej republiky žiadali vylúčenie marockých osadníkov, Maroko sa osadníkov zastávalo s tým, že ako riadni občania regiónu pochopiteľne hlasovať majú. Zato odmietlo k referendu pripustiť mnohých z pôvodoných obyvateľov, ktorí už dlhé roky žijú v stanových táboroch v susednom Alžírsku a pre marocké úrady už ide o cudzincov.

Jeden z najdlhších konfliktov post-koloniálnej éry sa v skratke zmenil na vyčerpávajúcu právnickú bitku a niektorí z pôvodných obyvateľov Západnej Sahary živoria v nedôstojných podmienkach táborov už štyri desaťročia. Za celý život nepoznali nič iného ako provizórium, ktoré najskôr bude trvať večne. Ich jediným obzorom je vezenie z piesku.

Nikdy nevstúpili na svoju rodnú pôdu, nikdy ju ani nevideli, ale ich sny o nezávislej a slobodnej Saharskej republike ich neopúšťajú. Ako prehlásil jeden miestny právnik:„Vzdáte sa viery v Boha len preto, že ste ho nevideli na vlastné oči?“