Mliečne more

Najväčšia známa bioluminiscenčná oblasť na svete – plocha oceánu približne o veľkosti Čiernej Hory – zostávala pre vedu neviditeľná až do roku 2005. Fenomén známy ako mliečne more bol celé desaťročia považovaný skôr za námornícky folklór než za reálny prírodný jav. Objavoval sa v lodných denníkoch, v ústnych svedectvách… a dokonca aj v literatúre.

Jednu z najslávnejších scén opísal Jules Verne v románe Dvadsaťtisíc míľ pod morom:

„To, čemu se říká mléčné moře, je rozlehlá prostora bílé vody, s níž se často setkáváme v těchto vodách při Amboinském pobřeží.“ „Může mi však pan profesor říci,“ pokračoval Conseil, „čím to je způsobeno? Předpokládám totiž, že se voda nezměnila v mléko.“ „Ne, Conseili, ta překvapivá bělost je způsobena obrovským množstvím maličkých nálevníků, malých světélkujících živočichů, kteří mají rosolovitá a bezbarvá těla, tenká jako vlásek a dlouhá nejvýš pětinu milimetru. Některé druhy těchto živočichů se spojují v plochy několik kilometrů dlouhé.“
„Několik kilometrů?“ zvolal Conseil.
„Ano, chlapče. A nesnaž se počet nálevníků zjišťovat. Nikdy by se ti to nepodařilo, protože někteří mořeplavci, pokud vím, pluli přes podobné mléčné moře na osmnáct kilometrů daleko.“
Nautilus ještě po několik hodin brázdil svou ostruhou bělavé vlny. Pozoroval jsem, že klouže po mýdlové vodě bez hluku, jako by plul pěnovými víry, které vznikají v zálivech mezi mořskými proudy a jejich protiproudy.
K půlnoci nabylo moře náhle své obvyklé barvy, ale za námi až k hranicím obzoru odráželo nebe bělost vod, takže dlouho vypadalo, jako by bylo osvětleno matným svitem severní záře.

Dvacet tisíc mil pod mořem, Jules Verne

Verne písal o mliečnom mori ako o rozľahlej ploche svetielkujúcej vody, spôsobenej nespočetným množstvom drobných organizmov. V jeho časoch to znelo ako poetická licencia. Pre vedcov však ešte dlho išlo o niečo, čo sa zdalo fyzikálne nepravdepodobné.

Jav, ktorému veda neverila

Príbehy o žiariacom oceáne sa roky brali s rezervou. Predpokladalo sa, že koncentrácia bioluminiscenčných baktérií potrebná na vytvorenie takej obrovskej svietiacej plochy jednoducho nemôže existovať. Zlom nastal až vtedy, keď sa vedec Steve Miller rozhodol staré správy overiť.

Pri prehľadávaní archívov narazil na lodný denník SS Lima, ktorá v roku 1995 zaznamenala preplávanie mliečnym morom v Arabskom mori. Miller následne v spolupráci so Stevom Haddockom získal nočné satelitné snímky z archívu U.S. Defense Meteorological Satellite Program. V tom čase sa predpokladalo, že žiadny satelit by taký slabý jav nedokázal zachytiť.

Keď však vedci prekryli satelitné zábery so súradnicami zaznamenanými loďou SS Lima, objavil sa na snímkach jasný, rozľahlý svetelný útvar. Obrovská žiariaca plocha v Arabskom mori, pri pobreží východnej Afriky.

Najväčšie známe svetielkovanie na Zemi

Táto žiarivá oblasť, ktorú vedci pripisujú baktériám Vibrio harveyi, mala rozlohu viac než 15 000 km² a satelity ju zaznamenali počas niekoľkých nocí po sebe. Išlo o najväčší známy bioluminiscenčný jav na planéte.

Ako však dokáže existovať taká rozsiahla a stabilná kolónia baktérií, zostáva dodnes otázkou. Predpokladá sa, že ide o výnimočnú kombináciu teploty, morských prúdov a chemického zloženia vody, ktorá umožní baktériám svietiť súčasne na obrovskej ploche. Mliečne more sa najčastejšie pozoruje v Arabskom mori pri pobreží Somálska, zvyčajne ďaleko od pevniny – často už mimo teritoriálnych vôd, no niekedy ešte v rámci výhradnej ekonomickej zóny (EEZ).

Keď sa legenda stretne s vedou

Mliečne more je jedným z mála prírodných javov, pri ktorých sa ukázalo, že staré námornícke príbehy mali bližšie k pravde, než sa dlho zdalo. To, čo bolo celé generácie považované za preháňanie či fantáziu, dnes potvrdzujú satelity obiehajúce Zem.

A hoci ho uvidí len málokto, ostáva jedným z najfascinujúcejších dôkazov toho, že oceány stále skrývajú javy, ktoré sme ešte len začali chápať.