Tá informácia nezasvätených dosť prekvapila. Po voľbe nového predsedu 18. apríla 2009 oznámila rada starších neobvyklé rozhodnutie: Moskitia naďalej nebude súčasťou Nikaraguy, zvolila si samostatnosť. Pokiaľ by bolo nutné novú vlasť na pobreží Karibského mora brániť, poslúži k tomu nová armáda v sile približne dvesto mužov. Všetky firmy v oblasti sa vyzývajú, aby prestali platiť dane ústrednej vláde a miesto toho ich platili úradom Moskitie.
Pravda, vzťahy medzi pôvodnými obyvateľmi kmeňa Miskito a nikaragujskou vládou nikdy neboli ideálne. Nikaragaua územie anektovala koncom devätnásteho storočia a protesty Miskitov nikoho príliš nezaujímaly. Navyše ich vzápätí postretla séria ďalších katastrof – epidémia chorôb prenášaných premnoženými krysami, časté ničivé hurikány a taktiež podivná forma nákazlivej hystérie zvanej grisi siknis (skomolenina anglického crazy sickness, šialená choroba). Nikaragujská vláda navyše bez problémov dovolovala cudzincom, aby džungľu Miskitov nemilosrdne drancovali. Žiadne výhody, ktoré by to vyvážili, z anexie neplynuli, a Moskitia patrila a dodnes patrí k najzaostalejším a najchudobnejším regiónom Strednej Ameriky.
Nespokojnosť Miskitov so súčasným stavom je dostatočne známa, ich separatistické tendencie ale i tak slúžili ako voda na mlyn konšpiračným teoretikom. Niektorí tvrdia, že za všetkým sú kolumbijské drogové gangy, pre ktorých by samostatná Moskitia mohla fungovať ako diaľnica pre kokainový kontraband. Iní zas z podnecovania separatistov vinili americkú vládu, údajne destabilizovať nikaragujský režim podobne ako za studenej vojny. Ale prečo vymýšľať zástupné dôvody – túžba po samostatnosti bola celkom autentická, ako ostatne prehlásil nový ľudový vodca Hector Williams, čerstvo zvolený Veľkým sudcom Miskitov. So zamýsleným výrazom si pohladil fúzy a zaspomínal na rok 1894, kedy Miskiti autonómiu stratili. „Sto pätnásť rokov tu ľudia na tento okamžik čakali. Všetko má svoj čas.“
