Biafra: Hlad a zástupná vojna

Ide o deti Biafry, jeden z historických pojmov, ktorý sa natrvalo udomácnil v našom jazyku. Každý vie, kto sú deti Biafry. Trpia kwashiorkor, chorobou spôsobenou dlhodobým nedostatkom bielkovín.

Na africkom kontinente išlo utrpenie ruka v ruke s vojnou dávno predtým, ako francúzski lekári v roku 1968 ukázali Západu deti z Biafry. Krátko po vypuknutí občianskej vojny v Nigérii vypukla v oblasti humanitárna kríza a francúzski lekári sa márne snažili dostať na miesto Červený kríž. Založili teda organizáciu Lekári bez hraníc a v rámci intenzívnej kampane v Európe a Severnej Amerike zverejnili šokujúce fotografie chorých detí. Miliónom z nás zhorkla ranná káva v ústach.

V roku 1960 Nigéria vyhlásila nezávislosť od koloniálnej mocnosti Veľkej Británie. Medzi rôznymi skupinami obyvateľstva už dlho panovalo napätie. Jadrom sporu bol prístup k surovinám, ale išlo aj o náboženstvo. Kým kmene na severe boli prevažne moslimské, obyvateľstvo na pobreží sa hlásilo ku kresťanstvu alebo animizmu. To všetko vyústilo do štátneho prevratu, ktorý zorganizovali kresťanskí Igbovia na juhovýchode a po ktorom rýchlo nasledoval odvetný prevrat zo severu, pri ktorom bolo zabitých niekoľko tisíc Igbov.

V rozhlasovom vysielaní 30. mája 1967 o šiestej hodine ráno vojenský guvernér východnej Nigérie Chukwuemeka Odumegwu Ojukwu oznámil vytvorenie Biafry, suverénneho a nezávislého štátu Igbo. Štát pomenovaný podľa Biafrického zálivu, okolo ktorého leží, sa rozprestieral od rieky Niger na západe až po hory, ktoré dnes tvoria hranicu medzi Nigériou a Kamerunom na východe. Vedúci predstavitelia krajiny zdôrazňovali, že územie štátu zahŕňa aj kontinentálny šelf pri pobreží. V pozadí tohto nároku bol objav ropy, ktorý v tejto oblasti uskutočnili britské spoločnosti. Ťažba prebiehala už niekoľko rokov a čoskoro sa stala najväčším príjmom nigérijskej štátnej pokladnice.

Biafra sa nachádzala v regióne, v ktorom sa striedalo obdobie silných dažďov počas letných mesiacov a obdobie sucha počas zimy. Krajina bola veľkosťou porovnateľná s Írskom a mala trinásť a pol milióna obyvateľov. Väčšina z nich boli poľnohospodári, ktorí žili v tradičných nízkych domoch z nepálených tehál s obdĺžnikovým pôdorysom a strechou pokrytou palmovými listami. Spoločnosť bola predtým organizovaná do dedín, ktoré boli riadené na demokratických princípoch, pričom kolektívne rozhodnutia prijímalo zhromaždenie zástupcov jednotlivých rodín. To sa zmenilo po kolonizácii v 19. storočí, keď Briti zaviedli feudálny model tzv. warrant chiefs (poverených náčelníkov), čo spôsobilo aj rozvoj mestského osídlenia v tejto oblasti.

Biafra rýchlo zverejnila svoju národnú hymnu. Bola v angličtine a niesla názov Land of the rising sun (Krajina vychádzajúceho slnka).

Krajina vychádzajúceho slnka, milujeme ťa a ctíme si ťa
Milovaná vlasť našich statočných hrdinov
Zahynieme, ak nebudeme brániť svoje životy
Pred všetkými nepriateľmi chráňme poklad našich sŕdc
Lebo ak musíme za všetko, čo je nám drahé, zaplatiť smrťou
potom opusťme tento svet bez strachu

Aj Japonsko sa dlho nazývalo Krajinou vychádzajúceho slnka – Nippon – a to s oveľa presvedčivejším dôvodom, pretože Biafra sa nesporne nachádzala na západe afrického kontinentu. Musíme teda uznať, že celá vec mala aj symbolickú stránku. Keď však k slovám pridali časť Sibeliovej symfonickej básne Finlandia vo vyššej tónine, ťažko sa zbaviť dojmu rýchlo odbytého diela pre novovznikajúci štát.

Na vtipy, samozrejme, nie je najmenší dôvod. Občianska vojna bola nevyhnutná okrem iného aj preto, že zvyšok Nigérie sa nemienil zmieriť s tým, že sa Biafra so svojimi bohatými náleziskami ropy odtrhla. Po tom, čo sa front chvíľu presúval sem a tam, začal nový štát slabnúť. Po dva a pol roku musela Biafra požiadať nigérijskú vládu o prímerie. Ojukwu utiekol na Pobrežie Slonoviny a Biafra bola 15. januára 1970 znovu začlenená do Nigérie. Viac ako milión ľudí zomrelo, väčšina z nich na hlad a choroby.

Chimamanda Ngozi Adichie v knihe Polovica žltého slnka objasňuje, že vojna v Biafre mala aj medzinárodnú politickú stránku, keďže sa do nej zapojili aj hlavné mocnosti na oboch stranách. Sovietsky zväz, ktorého zvykom sa postupne stalo vyvolávať medzinárodné krízy s cieľom posilniť vlastný vplyv, stavil na Nigériu ako na víťaza. Čoskoro do krajiny vyslal zbraňových expertov, stíhačky a bomby. Bývalá koloniálna mocnosť Veľká Británia v obave, že Sovietsky zväz získa v regióne základňu, tiež začala s vojenskými dodávkami na nigérijskú stranu. „Ale len na sebaobranu a žiadne letecké bomby alebo sofistikovanejšie zbrane,“ ako sa vyjadril premiér Harold Wilson.

Britská vláda musela vyriešiť ešte jednu dilemu. Išlo, ako už toľkokrát predtým a potom, o ropu. Francúzsko prisľúbilo podporu Biafre a Briti sa obávali, že ak Biafra zvíťazí, britské ropné spoločnosti British Petroleum a Shell stratia právo na ťažbu v prospech francúzskych konkurentov. Situáciu neuľahčilo ani postupné objavovanie sa Číny v regióne s jej vojenskými expertmi a zbraňami.

Európskych dôstojníkov lákala aj možnosť prispieť svojimi odbornými znalosťami k relatívne malej armáde, ktorá v základe mala len 3 000 mužov a nemala takmer žiadny výcvik v používaní zbraní. Jedným z týchto dôstojníkov bol Švéd Gustav von Rosen, ktorý zorganizoval vlastnú bojovú letku Biafra Babies. Tvorili ju švédske cvičné stíhačky, ktoré prepravili do Francúzska, kde ich premaľovali a vybavili útočnými raketami.

Všetka táto pomoc pomohla v prvom rade podnietiť vojnu, ktorá sa nakoniec skončila bez toho, aby sa čokoľvek vyriešilo. Na druhej strane celá hra odhalila staré záujmy koloniálnych mocností v regióne. A možno dala Afričanom aj ďalšiu lekciu, čo môžu od tejto strany očakávať, v dobrom aj zlom – bohužiaľ skôr v zlom.