Vzduch sa chvel. Bolo horúco, vlastne neuveriteľne horúco. Mladík zamieril k malému meteorologickému pozorovaciemu stanovišťu postavenému na vrchole kopca neďaleko stanice karaván al-‚Azízíja na pobrežnej plošine sáhil al-Džifára, aby odčítal údaje o rýchlosti vetra, zrážkach, tlaku a teplote. Ďaleko na severe rozoznával modrý pruh Stredozemného mora, občas prerušovaný minaretmi veľkého mesta Tripolis. O niečo bližšie sa črtal neprirodzene ostrý predel medzi zelenou poľnohospodárskou krajinou pozdĺž pobrežia a vyprahnutou hnedozlatou púšťou, v ktorej sa teraz nachádzal on sám. Na západe sa púšť dvíhala v strmých dunách, ktoré sa postupne vyrovnávali do nekonečného štrkového poľa tiahnuceho sa až k horám na juhu. Odtiaľ vial vietor gibli, neutíchajúci fén, ktorý ešte znásoboval horúčavu.
Keď vystupoval po posledných schodoch vedúcich k drevenej skrinke s meracím zariadením, nemohol vypotiť už ani kvapku potu a zapisovanie teploty bolo neuveriteľne vyčerpávajúce – 57,8 stupňa Celzia. To bolo veľa. Netušil, že práve zaznamenal najvyššiu teplotu, aká bola kedy zaznamenaná na zemskom povrchu. Písal sa 13. september 1922 v Tripolskej republike.
V novembri 1918 vyhlásila Tripolská republika – Al-Džumhúríja at-Tarábulusíja – nezávislosť od Talianska, čím sa stala prvou arabskou republikou vôbec.
Iniciatíva vyšla od mestského obyvateľstva Tripolisu. Keď Taliansko v roku 1911 dobylo tento región od osmanských Turkov, miestni obyvatelia boli uchvátení vidinou nezávislosti, ale nakoniec skončili ako talianska kolónia. Kým si však Taliansko lízalo rany po prvej svetovej vojne, chopili sa svojej šance. Cieľom bol sekularizovaný štát, ktorý by zjednotil Arabov, Berberov a Tuarégov s ich odlišnými sociálnymi štruktúrami a rôznymi smermi moslimskej viery.
Tripolis vyslal na mierovú konferenciu v Paríži v roku 1919 delegáciu, ktorá požiadala o medzinárodné uznanie. Tripoliskí vyslanci nemali prístup k samotným rokovaniam, ale čakali pripravení medzi pozlátenými stĺpmi vždy, keď si delegáti dopriali prestávku. Stretli sa však s chladným prijatím. Tridsaťdva krajín, ktoré sa zúčastnili na konferencii, malo na rozhodovanie dôležitejšie veci. Navyše, na rozdiel od iných arabských krajín na východe, v oblasti okolo Tripolisu sa nenachádzala žiadna ropa. Delegácie sa vrátili domov bez toho, aby sa s niečím pochválili.
Taliansko medzitým začína presadzovať prísnejšiu politiku. Zaplavuje oblasť Tripolisu letákmi, v ktorých hrozí masívnou inváziou, ak budú pokusy o nezávislosť pokračovať.
Invázia sa nekoná, ale najvyšší predstavitelia Tripolskej republiky sa dohodnú, že pred vypracovaním konečnej ústavy pozvú Taliansko na konzultácie, ktoré sa uskutočnia 1. júna 1919. O úplnej nezávislosti teda nemôže byť ani reči. Novovzniknutá republika však získava súhlas na zrovnoprávnenie arabského jazyka s talianskym a Taliansko súhlasí aj s niekoľkými bodmi týkajúcimi sa občianskych práv a slobody tlače. Spoločne dojednajú aj vytvorenie akéhosi slobodne voleného parlamentu.
Všetko je relatívne pokojné až do septembra 1922, keď sa okrem iného nameria rekordná teplota v al-‚Azízii. V októbri sa v Taliansku dostáva k moci Mussolini a fašisti a o mesiac neskôr vysielajú vojská na africké pobrežie. Neuspokoja sa s Tripolskou republikou a pokračujú ďalej na východ do Kyrenaiky. Kyrenaika aj na papieri stále patrí Taliansku, ale miestne povstania sťažujú život talianskym predstaviteľom v tejto oblasti. Talianske jednotky sa nezastavia, kým neprekročia Fezzán, rozsiahle púštne územie južne od Tripolskej republiky. Mussolini si predstavuje, že celý región sa stane súčasťou Veľkého Talianska a bude sa rozprestierať na oboch stranách Sicílskeho prielivu. Chce premeniť Stredozemné more na Mare Nostrum, naše vnútorné more.
Tripolská republika nemá k dispozícii žiadne vojenské sily. Keď Taliani pri rokovaniach s miestnymi kmeňmi úspešne použijú taktiku rozdeľuj a panuj, republika skončí v troskách. Kolónia dostáva názov Tripolis a úrodné pobrežné oblasti sú okamžite osídlené novými prisťahovalcami z Talianska, zatiaľ čo pôvodné obyvateľstvo je čoraz viac vytláčané do vnútrozemia. Tí, ktorým je dovolené zostať, musia pre Talianov pracovať zadarmo na stavbe ciest a inej infraštruktúry.
V Kyrenaike majú talianske jednotky zásadnejšie problémy, najmä s väčšou skupinou militantných a dobre vyzbrojených moslimských bojovníkov. Islam, nacionalizmus a antikolonializmus sú pre nich len tri formy toho istého. Taliani internujú viac ako stotisíc zajatcov v koncentračných táboroch. Masakry sa stále odohrávajú, a to aj s pomocou chemických zbraní.
V januári 1929 je generál Pietro Badoglio vymenovaný za guvernéra celého regiónu. Sľubuje amnestiu všetkým, ktorí sa zdržia akéhokoľvek ozbrojeného odporu a zároveň odovzdajú zbrane a budú dodržiavať zákony.
Získali sme vládu nad obyvateľstvom, o ktoré sa musíme starať a viesť ho k civilizovanejšiemu životu. Je zrejmé, že tento cieľ nikdy nedosiahneme, ak si obyvateľstvo neuvedomí morálne a materiálne výhody, ktoré vyplývajú z nášho spojenectva, našich zvykov a našich zákonov.
Nálada v oblasti nikdy nebola priamo dobrá, ale v roku 1931 je odpor do značnej miery zlomený. Obyvatelia sa pomaly vracajú do miest na pobreží, ale zisťujú, že takmer všetko medzitým obsadili Taliani. To najlepšie, v čo môžu dúfať, sú znesiteľné podmienky pre poľnohospodárskych alebo priemyselných robotníkov.
Tripolská republika nikdy neprevzala iniciatívu na vydávanie vlastných známok, ale Taliani mali záujem o zriadenie fungujúceho poštového úradu a začali konať hneď po založení kolónie Tripolis.
V listoch do vlasti autori hovoria o svojom postavení vládnucej triedy, pre ktorú miestne obyvateľstvo vykonáva špinavú prácu. Pisatelia sa sťažujú na horúčavy, ale chvália novopostavenú pretekársku dráhu, na ktorej sa každoročne konajú medzinárodné automobilové preteky. Ak list napíše človek z vyššej vzmáhajúcej sa triedy, rozpráva napríklad o leteckom klube – L’Aereo Club della Tripolitania. Klub je veľmi aktívny a v lete 1934 boli vydané dve známky s vlastnou dotlačou na oslavu medzinárodných leteckých pretekov pozdĺž tripoliskej hranice – Raduno Sahariano. Štartovalo sa z prístaviska hydroplánov v Tripolise. Predstavte si vôňu parfumu, čerstvo opálenú kožu, benzínové výpary miešajúce sa s informovanými diskusiami o výkone motorov. Niekoľko prvých lietadiel sa musí otočiť po problémoch spôsobených vetrom nad horami. Ostatné sa vrátia po troch medzipristátiach a ich piloti sú privítaní pohárom šampanského na nábreží pred hotelom Uadden. Na mojej známke je špeciálna pečiatka oslavujúca tieto letecké preteky. Poštový úradník ju opečiatkoval s neomylnou presnosťou. Iste sa potom spokojne oprel. Pravdepodobne miloval lietadlá, čo je láska hraničiaca s ideológiou, a túto vášeň zdieľal s ostatnými fašistami.
3. decembra 1934 bol Tripolis spolu s Kyrenaikou a Fezzánom pripojený k Talianskej Líbyi. Počas druhej svetovej vojny Taliani stratili celú kolóniu v prospech Spojencov. Časť zahŕňajúcu Tripolis spravovali Briti až do 24. decembra 1951, keď Líbya vyhlásila nezávislosť ako samostatné kráľovstvo. Tripolis fungoval ako provincia až do roku 1963, keď tento systém nahradili menšie okresy.
Počas občianskej vojny v roku 2011 Muammara Kaddáfího bombardovali tie isté mocnosti, ktoré odmietli uznať vznik Tripoliskej republiky v roku 1918 – teraz vrátane Nórska. Teplotné záznamy z al-‚Aziziyah boli už predtým spochybnené poprednými meteorologickými odborníkmi. Tvrdili, že údaj 57,8 stupňa je nereálny a že človek, ktorý meral teplotu, nebol riadne vyškolený. Pravdepodobne bol inak veľmi spoľahlivý teplomer Bellani-Six zle kalibrovaný. Prvenstvo tak získali USA, ktoré v roku 1913 namerali v Údolí smrti v Kalifornii teplotu 56,7 stupňa.
