Ostrov Poveglia: Bývalý karanténny ostrov

V priebehu storočí mala Poveglia, ostrov osem kilometrov od Benátok, množstvo mien. Rástlo tu veľa topoľov, podľa ktorých ju volali Popilia, a v tejto lagúnovej oblasti bola v stredoveku natoľko dôležitá, že sa mohla pýšiť vlastnou samosprávou. S príchodom čiernej smrti v štyridsiatych rokoch 14. storočia si však vyslúžila aj mrzkejšie prezávky ako Morový ostrov či Ostrov smrti. Tie rozhodne nebudili dojem, že by išlo o zábavné či prívetivé miesto. Keď potom na začiatku 16. storočia udrel mor znovu, podľa legendy vozili na ostrov mŕtvych a nakazených z Benátok a hádzali ich tu do jám. Morom sužovaných mužov, ženy aj deti, čo ešte šili, buď pochovali zaživa, alebo spálili spolu s hnijúcimi mŕtvolami. Dlho sa predpokladalo, že medzi približne 150 000 obeťami moru, ktoré v tomto období tak nemilosrdne vyhodili na Poveglii, bol aj maliar Giorgione, ktorý zamestnával ako svojho pomocníka Tiziana. Podľa najnovších dôkazov sa však zdá, že zrejme skončil na inom ostrove v lagúne, na Isola del Lazzaretto Nuovo, teda Novom karanténnom ostrove. Pôvodným lazzarettom bola, pravdaže, samotná Poveglia. Slovo karanténa je odvodené od talianskeho quarantina, teda štyridsať. Symbolizuje štyridsať dní, ktoré musel ktokoľvek prejavujúci akékoľvek náznaky ochorenia stráviť na ostrove, kým ho postili späť do Benátok, mocnej námornej republiky, ktorá pretrvala jedenásť storočí.

S pádom tejto republiky v roku 1797 a presunom námorného obchodu do prístavov Livorno a Terst však Poveglia postupne strácala svoje kedysi dôležité postavenie. Hlavný kostol na ostrove mal takú slabú návštevnosť, že na sklonku 19. storočia prerobili jeho zvonicu na maják. V roku 1922 sa stará karanténna stanica premenila na ústav pre duševne chorách a Poveglia dostala novú prezývku: Ostrov šialencov. Úbohých chovancov tu údajne ešte viac pripravovali o rozum duchovia, prízraky nepokojných mŕtvych z morových jám. Ústav napokon v roku 1968 zavreli a odvtedy je ostrov neobývaný. V uplynulých rokoch si nechcene získal povesť jedného z najstrašidelnejších miest sveta. Niektorí miestni odmietajú na Povegliu chodiť a trvajú na tom, že jej pôda a dokonca aj okolité more sú prekliate a kontaminované spálenými ľudskými pozostatkami. Pravdou je, že na mnohých miestach ostrova sa dajú tesne pod povrchom nájsť ľudské kosti. Silné búrky a prílivy ich až znepokojivo často vymývajú z plytkých miest ich odpočinku a vyplavujú na pláže ostrova.

Časť ostrova sa dnes využíva na pestovanie plodín a viniča a zdá sa, že roky úplnej izolácie tohto 5,7-hektárového kúska zeme sa chýlia ku koncu. V máji 2014 ho talianska vláda pre nedostatok peňazí predala v dražbe za 400 000 libier. Cenová ponuka prišla od talianskeho obchodníka, ktorý by chcel prerobiť bývalý ústav na luxusný hotelový komplex. Ak sa mu to podarí, mohlo by to znamenať, že sa z ostrova po prvý raz za takmer 700 rokov stane miesto, po ktorom živí umierajú túžbou, a nie miesto, ktoré navštevujú len umierajúci.