Précontinent II je posledná viditeľná pamiatka zo série troch francúzskych podmorských biotopov postavených v rokoch 1962 až 1965. Podvodná „dedina“, ktorú vytvoril svetoznámy priekopník oceánografie Jacques-Yves Cousteau, mala byť dôkazom, že ľudia môžu žiť pod vodou bez prestania dlhší čas a v čoraz väčších hĺbkach.
Obydlia boli postavené aj na výskum podmorského sveta a na výskum pre ropný priemysel, ktorý projekt financoval. Projekt dostal názov précontinent podľa francúzskeho slova pre kontinentálny šelf, teda okraje kontinentu, ktoré sú pokryté oceánom.
Précontinent I bol prvým podmorským biotopom, ktorý sa nachádzal v Baleárskom mori pri pobreží neďaleko Marseille. Bol dokončený v septembri 1962, dva roky pred americkým projektom Sealab. V biotope, päťmetrovom oceľovom valci známom ako „Diogenes“, žili dvaja akvanauti Albert Falco a Claude Wesly. Príbytok bol upevnený 11 metrov pod vodnou hladinou a zásobovaný stlačeným vzduchom. Horúca voda prichádzala plastovým potrubím z lode a jedlo vo vodotesných nádobách.
K ďalšiemu „vybaveniu“ patrili infračervené lampy slúžiace ako ohrievače, gramofón, rádio, tri telefóny, kamerový systém, knižnica, televízor a posteľ. V spodnej časti biotopu sa nachádzal vzduchový uzáver, ktorý umožnil dvom mužom vystúpiť do oceánu, kde vybudovali komposty pre ryby a skúmali ich správanie a robili merania pre topografické podmorské mapy.
O rok neskôr bol Précontinent II spustený asi 35 km severovýchodne, neďaleko Sha’ab Rumi (arabsky „Rímsky útes“), pri pobreží Port Sudánu. Takzvaný Starfish House trval štyri týždne a nachádzala sa v ňom skupina oceánografov, ako aj madam Cousteauová a papagáj Claude, ktorý mal akvanautov varovať pred možným nedostatkom kyslíku.
Druhé obydlie Précontinent II, „Hlboká kabína“ – menšia verzia tej, ktorá bola použitá v Précontinent I – bolo nainštalované ešte hlbšie v mori, 27 metrov pod hladinou. Boli postavené aj ďalšie objekty vrátane prístrešku na náradie a hangáru naplneného vzduchom, v ktorom sa nachádzal Hydrojet Saucer DS-2, malá ponorka pre dve osoby, ktorá bola vybavená tromi pohyblivými vonkajšími svietidlami, dvoma kamerami, vysielačkou, magnetofónom a pohyblivým drapákom.
Úlohou bolo pozorovať a loviť ryby a iné organizmy na výstavu a štúdie v Oceánografickom múzeu v Monaku. Jacques-Yves Cousteau chcel tiež dokázať, že by bolo praktickejšie ukotviť pobrežné vrtné súpravy na dne oceánu ako ich umiestniť nad hladinu, ako aj dokázať existenciu bohatstva minerálov v okolí kontinentálnych šelfov.
Précontinent III sa mal začať 17. septembra 1965. Tentoraz bolo toto obydlie postavenou na plošine s oveľa dokonalejšou technológiou a nachádzalo sa v ňom niekoľko akvanautov vrátane Jacquesa-Yvesa Cousteaua. Štart však narazil na prekážku. Habitat už bol privezený na miesto potápania, zapečatený a vystavený tlaku, keď sa zhoršilo počasie. Vrátil sa späť do prístavu, kde akvanauti zostali v habitate a pod tlakom čakali, kým sa počasie zmení. O štyri dni neskôr sa projekt začal naostro a biotop sa ukotvil 100 metrov pod hladinou, pri pobreží Monaka neďaleko majáka Cap Ferrat. Projekt trval 22 dní a jeho úloha sa týkala najmä ťažby ropy – napríklad ako zmontovať vrtnú hlavicu pod vodou.
Bola to posledná misia zo série Précontinent, hoci celkovo bolo naplánovaných šesť misií. Jacques-Yves Cousteau zmenil názor a rozhodol sa, že už nechce byť súčasťou výskumu pre ropný priemysel. Namiesto toho sa odvtedy venoval prieskumu a ochrane svetových oceánov.
Z troch misií Précontinent zostala pod vodou len časť Précontinent II, ktorá sa stala miestom mnohých potápačských zájazdov zo Sudánu a Egypta. Na mieste ukotvenia stanovišťa sa nachádzajú zvyšky kôlne na náradie, pokryté koralovým porastom, a klietky na ryby, pokryté hubami. O niekoľko metrov hlbšie sa nachádzajú klietky žralokov, pokryté koralmi a kôrovcami, a hangár, ktorý stále stojí ukotvený na dne oceánu, stále naplnený vzduchom a je možné doň vstúpiť.
