Suakin je jeden z najstarších, ak nie vôbec najstarší africký prístav pri Červenom mori, ktoré bolo po stáročia námornou magistrálou a spájajúcou tento kontinent s Arábiou, Áziou, Stredozemným morom a Európou. Jeho presný pôvod je dodnes nejasný, čo je celkom príznačné. Leží totiž v horúcej časti severovýchodného Sudánu, kde možno v púštnej krajine obývanej húževnatými nomádmi z kmeňa Beja pravidelne vidieť fatamorgány.
Prístav sa datuje prinajmenšom do obdobia novoegyptského kráľovstva Ramzesa III. v 10. storočí pred n.l., ale pravdepodobne je rovnako starý ako samotné moreplavectvo. Je to ostrov v plytkej lagúne spojený s Červeným morom dlhým úzkym kanálom. Tento prirodzený chránený prístav ponúkal najlepšie kotvisko na pobreží medzi Egyptom a Eritreou a navyše bol napojený na pozemné karavánové cesty z oblasti Nílu a západnej Afriky. Legenda hovorí, že kráľ Šalamún na Suakine uväznil zlomyseľného džina, tento čin však neostal bez následkov. V tom čase sa vraj loď plná egyptských dievčat plavila ku kráľovnej zo Sáby a keď kvôli búrke vyhľadali dočasný úkryt na Suakine, odrazu sa akýmsi zázrakom všetky ocitli v druhom stave. Rimania poznali Suakin zrejme ako Limen Evangelis, Prístav dobrej nádeje, ako ho opísal Ptolemaios.
Do zdukomentovaných dejín však vstúpil až okolo roku 750, po vzniku islamu a arabskom dobytí Egypta a Sýrie. V stredoveku sa stal hlavným východiskovým bodom pre moslimských pútnikov, ktorí putovali na hadždž do Mekky, a túto úlohu plní do istej miery dodnes. Menej zbožnú, ale oveľa výnosnejšiu funkciu mu v 16. storočí priniesol obchod s otrokmi z východnej Afriky. Hoci Suakin v roku 1513 nakrátko obsadili Portugalci, približne 300 rokov bol pod osmanskou kontrolou, pričom sa o jeho duchovné potreby staral emir pridelený z Džiddy a o daňové a obchodné záležitosti zase aga, ktorý sa zodpovedal Istanbulu.
Osmani prístav rozšírili, postavili veľkolepé mešity a vybudovali úzke uličky s charakteristickými trojposchodovými mestskými domami z vápenca v štýle Džiddy, ktoré sa líšia od prízemných stavieb z tehál, aké sa nachádzajú inde v Sudáne. Ich azda najmarkantnejším znakom sú veľké arkierové okná s vystúpenou časťou zatienené lištami z jemne vyrezávaného dreva, známe aj pod pojmom mašrabyia. Prepracované geometrické vzory okien sú krásne a zároveň praktické, pretože zabraňujú prenikaniu intenzívneho slnečného svetla, no zároveň vpúšťajú dnu chladivý morský vánok.
Po období úpadku a anexii Muhamamadom Alím, osmanským Albáncom, z ktorého sa stal dobyvačný egyptský paša, pripadol prístav v roku 1865 Egyptu. Po otvorení Suezského prieplavu o štyri roky neskôr sa vyhliadky Saukinu zlepšili, pretože cezeň prúdili náklady slonoviny, gumy, kávy, sezamového oleja a pštrosieho peria, ktoré sa vymieňali za látky, mydlo a sviečky z Manchestru a príbory a kovový tovar z Birminghamu. Rastúca angažovanosť Británie v egyptských záležitostiach viedla k tomu, že generála Gordona vymenovali za generálneho guvernéra Sudánu. Ten sa v roku 1877 zaslúžil o vybudovanie hrádze spájajúcej ostrov Saukin s pevninskou osadou El Gerf. V roku 1888 veliteľ britsko-egyptských síl, plukovník Kitchener, ktorý bránil prístav proti sudánskym mahdistickým islamským povstalcom, posilnil jeho obranu pridaním šiestich pevností a pôvodný hlinený múr dal nahradiť novým obvodovým múrom z tehál vysokým 3,7 m.
Po konečnej porážke mahdistov o viac ako desať rokov neskôr sa Sudán dostal pod britsko-egyptskú vládu a najmä Briti sa zamerali na prestavbu Suakinu na dôležitý prístav pre medzinárodnú lodnú dopravu. Vstup do prístavu bol však pre väčšie moderné plavidlá priúzky a vody v lagúne príliš plytké. Problémom bolo aj nestabilné zásobovanie mesta vodou a mnohé budovy boli navyše v zlom technickom stave. Plukovník Ralston Kennedy z ministerstva verejných prác dal v roku 1904 vypracovať štúdiu uskutočniteľnosti, ktorá presvedčivo konštatovala, že Suakin je stratený a najlepšie bude vybudovať nový prístav 60 km severne v Mersa Barghout.
Presne tak sa aj stalo. Port Sudan, ako sa začal nazývať, otvoril egyptský chedív v roku 1911. Ďalšiu výstavbu nového prístavu a konečný presun mnohých lodných spoločností a podnikov však zhatilo vypuknutie prvej svetovej vojny, takže Suakin mal svoju éru veľkého námorného obchodného centra Sudánu definitívne zrátanú až v roku 1922.
Móla a prístaviská sa rozpadli, karanténne budovy a sklady na brehu prístavu stoja prázdne a niekdajšie veľkolepé sídla obchodníkov spustli, ale život v Suakine vždy istým spôsobom pokračoval. Rybárske člny sa dodnes hojdajú v prevažne opustenej zátoke a lode s pútnikmi sa naďalej plavia cez Červené more. Trh v El Gerfe pred očami svojho kedysi mocného suseda čulo funguje, v jeho čajovniach je živo a kozy sa tu potulujú tak, ako sa mohli potulovať aj za čias kráľa Šalamúna. Samotný Suakin sa možno začne pomaly preberať zo storočnej atrofie. V roku 2018 Turecko oznámilo, že sa dohodlo na prenájme ostrova Suakin od Sudánu s cieľom obnoviť jeho osmanské dedičstvo a premeniť ho na islamskú turistickú destináciu. Prvými plodmi tejto dohody bola renovácia mešity a colnice. Natreli ich žiarivou bielou farbou, takže teraz ostro kontrastujú s ošarpanými hnedými budovami naokolo. Poskytujú predstavu o tom, ako úžasne musel Suakin vyzerať v minulosti, a zároveň naznačujú, akú budúcnosť môže mať táto najstarobylejšia námorná metropola.
