Severovýchod Pennsylvánie je domovom najväčšieho známeho ložiska antracitu v Amerike. Dopyt po uhlí v prvých desaťročiach 19. storočia a v nasledujúcej priemyselnej revolúcii spôsobil prudký rozmach regiónu a všetci špekulanti sa hnali za ťažbou tohto vzácneho prírodného zdroja. Bane a železnice zarábali ohromné peniaze, ale zisky sa ani zďaleka nerozdeľovali rovnomerne. Kým akcionári banských spoločností a železníc bohatli a stavali si elegantné vily v zalesnených oblastiach ďaleko od svojich baní, ich pracovná sila, ktorú tvorili väčšinou prisťahovalci z Nemecka, Walesu, Írska, Talianska a východnej Európy, dreli v príšerných podmienkach v preplnených mestečkách, tzv. patch towns. Tieto sídla patrili banským spoločnostiam a pozostávali z lacných a fušersky postavených domov z drevených trámov a dosiek, bol v nich obchod, kostol a občas aj hostinec. Všetko ovládala banská spoločnosť a mestečko sa zvyčajne nachádzalo na pozemku blízko bane alebo drvičky horniny.
Na iných miestach v Amerike a Európe si však už priemyselníci začínali uvedomovať, že lepšie životné a pracovné podmienky zabezpečia výkonnejších zamestnancov, ktorí z dlhodobého hľadiska na oplátku prinesú väčšie zisky spoločnosti. Robotnícke nepokoje aj pozitívny príklad iných osvietených priemyselných sídiel napokon rozhýbali aj pennsylvánske uhoľné spoločnosti, aby na začiatku prvej svetovej vojny zainvestovali do nového bývania pre svojich zamestnancov.
Jednoznačne najambicióznejším novým dizajnom bolo Concrete City (Betónové mesto) v Nanticoke v Pennyslvánii. V roku 1911 ho dal postaviť banský a železničný koncern Delaware, Lackawanna and Western (DL&W), ktorého železnice a záujmy o ťažbu uhlia sa tiahli od Scrantonu po Hoboken a rieku Hudson. Bol to jeden z najväčších zamestnávateľov v oblasti Nanticoke. Mesto sa rozkladalo na 158 000 štvrocových metroch (15,8 hektára) zeme na dohľad od uhoľnej bane DL&W’s Truesdale Colliery a prezývali ho Záhradné mesto uhoľného regiónu. Spojenie „záhradné mesto“ sa pripisuje Williamovi Morrisovi, anglickému umelcovi, textilnému dizajnérovi a politickému agitátorovi. Tento koncept sa však užšie spája s Ebenezerom Howardom, ktorý ho použil vo svojej vplyvnej knihe To-Morrow: A Peaceful Path to Real Reform (Zajtrajšok: Mierumilovná cesta k skutočnej reforme) z roku 1898 pri obhajobe nového typu účelovo postaveného mesta spájajúceho to najlepšie z mestskej a vidieckej architektúry.
Nové mesto bolo technologicky veľmi pokrokové. Samostatne stojace dvojblokové domy mali poschodia, priečky, schodiská aj strechy zo železobetónu a zvyšné prvky boli vyrobené z liateho betónu. Každý dom mal sedem priestranných miestností, tečúcu vodu, kotol na teplú vodu a vaňu, v ktorej sa prala bielizeň a slúžila aj ako kuchynský drez. Domy doladené zeleným náterom stáli úhľadne okolo ústredného námestia a od ulice ich oddeľovali viac ako meter široké chodníky lemované lampami. Rástlo tu množstvo stromov a kríkov a na oknách v priečelí každého domu boli kvetináče. Spoločnosť DL&W tu dokonca usporadúvala súťaže o najkrajšie udržiavanú záhradku. Do leta 1914 pristavala miestnym obyvateľom aj betónový bazén, detské ihrisko a bejzbalové ihrisko.
Mesto sa však nezaobišlo bez problémov. Obyvatelia tu mali večný problém s vlhkosťou a odlupujúcou sa omietkou, pretože sa ukázalo, že domy je ťažké vykúriť. Domáci hlásili, že v zimných mesiacoch niekedy vyberali zo skríň košele, ktoré cez noc doslova zamrzli. Najväčším kameňom úrazu však bola napokon hygiena. Spočiatku malo Betónové mesto len obyčajné betónové latríny a v roku 1924 mali jeho majitelia – teraz už spoločnosť Glen Alden Coal Company – na žiadosť miestnych inštalovať úplne nový kanalizačný systém. Spoločnosti sa však nepáčilo, že by mala na tieto vylepšenia vynaložiť podľa odhadov 200 000 dolárov a vedenie firmy rozhodlo, že osídlenie zrušia. Mysleli to vážne a už v decembri 1924 si najali expertov na výbušniny a začali s demoláciou mesta. po niekoľkých týždňoch a stovkách šúľkov dynamitu však na ich prekvapenie Concrete City naďalej stálo, neoblomné ako skala. Budovy utrpeli len povrchové škody a spoločnosť sa teda rozhodla, že mesto jednoducho opustí, než by mala investovať ešte viac peňazí do snahy o jeho zničenie.
Odvtedy slúžilo miesto dlhé roky na výcvik miestnych záchranných zložiek a kedysi novučičké domy s nabielenými stenami sa rozpadávajú, posiate dierami po guľkách a pomaľované graffitmi. Záhradky, čo kedysi vyhrávali ocenenia, ovládla húština, v ktorej sa zachytávajú odpadky. Historická a múzejná komisia v Pennsylvánii, ktorá v roku 1992 zachránila ruiny pred úplným zbúraním, tu však osadila pamätnú tabuľu, aby pripomenula všetkým, pre ktorých je toto Betónové mesto tŕňom v oku, že ide o architektonicky významný a priekopnícky projekt amerického bývania.
