Rudolfov ostrov

V päťdesiatstupňovom mraze sa sane posúvajú k severu. So 14 kilogramami medvedieho mäsa, na ceste k ďalšiemu šírkovému stupni. Krvavé nohy ťažných psov farbia sneh do červena. Lesknúce ľadovcové bruchá pukajú na slnku. Príroda je skromná, holá a biela ako na mape. Prázdne miesta sú už vzácnosťou; posledné čakajú na krajoch zemegule na svoj popis: krajiny nikoho, miesto bez svetových strán. Doposiaľ nikto nedosiahol onoho nemého bodu, ktorý je možné určiť len kompasom. Polárna záhada ešte nie je vyriešená: sen o otvorenom mori ohrievanom Golfským prúdom, o splavnom prieplave, o bielej ceste do Indie.

Sánky nechávajú za sebou, spia v ľadovcových štrbinách a idú ďalej na sever pešky vedení nadporučíkom Payerom, prvým pokoriteľom viac než 30 alpských vrcholov, v tejto zemi avšak veliteľom expedície. Toto ale nie je krajina. Je to ďalší ostrov, hoci ho Payer ako krajinu pomenováva – rovnako ako ostatné v novom objavenom súostroví. Nikdy nemusí nad menom dlho premýšľať, neúnavne pomenováva ostrovy, ľadovce a pobrežné výbežky podľa miesta narodenia svojich dávnych lások, podľa mecenášov, kolegov, arcivojvodov alebo napríklad podľa syna cisárovnej Sissi. Prenáša svoju domovinu do krajiny ľadu – vlastné mená v mene vlasti.

Kompas hlási prekročenie 82. stupňa severnej šírky, ďalšej neviditeľnej čiary v snehu, ktorú nadporučík zanáša do svojej slepej mapy. K večeru dosahujú okraj Zeme korunného princa. Pred nimi sa nerozprestiera splavné more, len ohromný otvorený priestor lemovaný starým ľadom. Na obzore presvitajú horstvá z oblakov. Nadporučík zakresluje na papier posledné čiary: mys Filder, mys Sherard-Osborn a južný cíp Petermannovej zeme. Zarážajú medzi kamene rakúsko-uhorskú vlajku, zo skalného útesu spúšťajú fľaškovú poštu, zamrznuté slová, správu budúcim svedkom: Mys Fligely, 12. apríla 1874, 82. stupeň 5′, najsevernejšie miesto. Až sem a nie ďalej.