Vždy záleži hlavne na teritóriu. V domorodom jazyku znamená Mapuche „ľud zeme“. Lenže Mapuchovia už o svoju vlasť dávno došli.
Desať tisíc rokov si pritom vládli sami, o to horšie vyzerá vývoj za posledné storočie. Mapuche leží na samotnom južnom cípe kontinentu a na rozdiel od mnohých iných území ho nikdy nedobili Inkovia, ale dokonca ani Španieli. Práve naopak – ako jediní z pôvodných juhoamerických národov dosiahli toho, že španielske impérium uznalo ich suverenitu. V roku 1641 podpísali obe strany zmluvu, podľa ktorej sa hranicou medzi ich ríšami stala rieka Bio Bio.
Táto hranica vydržala viac ako dve storočia, až do roku 1881, kedy Mapučov porazila armáda Chile – teda krajina, ktorá si nezávislosť na Španielsku vybojovala len o sedemdesiat rokov skôr. Zhruba v tej dobe na Mapučov z druhej strany Ánd, teda z východu, začala podobným spôsobom útočiť i Argentína. Výsledky boli v oboch prípadoch podobné – krajinu Mapuche začali kolonizovať cudzí osadníci. Celých sto rokov boli Mapučovia zabíjaní, vyháňaní a všemožne utlačovaní. Úrady ich nútene sťahovali do preplnených rezervácii, odkiaľ boli Mapučovia z existenčných dôvodov nútení dochádzať za prácou do miest. Dnes ich v mestách žije viac než v tradičných dedinských komunitách. Na druhú stranu to ale vyzerá, že by sa karta mohla začať obracať. Vlády Čile i Argentíny postupne uznávajú stále viac práv pôvodného obyvateľstva, vrátane práva na vlastné územie. Územné reštitúcie sa tiahnu pomaly, rozhodne neprebiehajú bez problémov a Mapučovia nemajú nič istého – väčšinou nemôžu nijak právne preukázať, že majú na územie obývaného predkami nárok, a mnohé oblasti sú dnes v rukách veľkých korporácii. Ťažko povedať, či územné nároky Mapučov skutočne znamenajú krok k opätovnej samostatnosti, ale už samotné teritórium je pre nich hodne dôležité. Ako prehlásil jeden aktivista: „Bez územia žiaden národ nie sme.“
