Na východe malajzijského Bornea, ďaleko od pláží, veľkých miest a najznámejších turistických trás, leží malá dedina Sukau. Práve tu sa dá pomerne jednoducho vstúpiť do jednej z najlepších oblastí Bornea na pozorovanie divokej prírody – do sveta rieky Kinabatangan, posledných nížinných dažďových lesov a zvierat, ktoré inde človek pozná najmä z prírodopisných dokumentov.
Už samotný zoznam tunajších zvierat znie ako obsadenie prírodopisného filmu. Kriticky ohrozené orangutany bornejské zdieľajú les s nosáľmi, gibonmi bornejskými, makakmi a slonmi bornejskými, nad riekou prelietavajú zoborožce a vo vode čakajú krokodíly. Dolný Kinabatangan je jedným z iba dvoch známych miest na svete, kde sa vyskytuje desať druhov primátov, a zároveň tu možno nájsť všetkých osem druhov zoborožcov žijúcich na Borneu. Na pomerne malom priestore sa tak sústreďuje presne tá fauna, kvôli ktorej sa na Borneo cestuje.
Sukau je pritom jednou z najdostupnejších brán do tejto divočiny. Stále však zostáva dosť ďaleko na to, aby už samotná cesta pôsobila ako začiatok výpravy. Zo Sandakanu postupne mizne mesto, pribúdajú menšie osady a nekonečné pásy tropickej krajiny. Poslednú časť cesty lemujú najmä plantáže palmy olejnej, medzi ktorými zostávajú ostrovy a koridory pôvodného lesa. A potom sa objaví Kinabatangan. Široká hnedá rieka tečúca cez zelenú stenu tropického lesa je miestnou cestou do divočiny. Kinabatangan meria približne 560 kilometrov, pramení vo vnútrozemí Sabahu a končí až v Suluskom mori. Pri Sukau sa kľukatí nížinou, vytvára staré ramená, mokrade a zaplavované lesy a človeka odvezie na miesta, kam by sa cez hustú vegetáciu dostával len veľmi ťažko.
Stačí nastúpiť do úzkeho člna a dedina začne miznúť za chrbtom. Motor stíchne, čln sa pomaly posúva popri brehu a pozornosť sa presunie do korún stromov. Medzi listami preskakujú makaky, na vysokých konároch nad vodou posedávajú nosále a niekde v spleti vegetácie sa môže objaviť orangutan. Zoborožce prelietavajú ponad rieku s charakteristickým hlasným šumom krídel a na bahnitých brehoch čakajú krokodíly. Každá ďalšia zákruta rieky môže priniesť niečo iné.
V samotnom Kinabatangane žijú krokodíly morské – najväčšie žijúce plazy na svete a presne tie mohutné tropické krokodíly, ktoré sa stali symbolom nebezpečných riek v prírodopisných filmoch aj dobrodružných príbehoch. Dospelý samec môže presiahnuť šesť metrov, vážiť stovky kilogramov a napriek svojej veľkosti zostať na bahnitom brehu takmer neviditeľný. Kinabatangan je ich prirodzeným teritóriom a patrí medzi rieky Sabahu s početnou populáciou týchto vrcholových predátorov. Pri plavbe tak človek nesleduje iba džungľu na brehoch – pohybuje sa priamo po vode, v ktorej môže niekoľko metrov od člna nepozorovane ležať jeden z najväčších predátorov dnešnej planéty. Aj preto je lepšie nechať počas plavby ruky aj nohy bezpečne v člne a pokušeniu schladiť sa v hnedej tropickej vode radšej odolať. Ak začne byť horúco, sprcha je podstatne rozumnejší spôsob osvieženia. Rovnako ani nočné potulovanie tesne pri brehu rieky nie je zážitok, ktorý treba v Sukau skúšať na vlastnej koži. Za šera a po zotmení rieka patrí jej nočným obyvateľom a krokodíl má pri vode všetky výhody na svojej strane.
Ak sa však pri brehu objavia slony bornejské, na chvíľu zatienia všetko ostatné. Stáda sa presúvajú rozsiahlou krajinou a ich trasa sa niekedy stretne práve s Kinabatanganom. Vtedy sa medzi stromami objavia malé tmavé siluety, lámu vegetáciu na brehu alebo zostúpia až k vode. O deň neskôr už môžu byť kilometre ďaleko a po ich prítomnosti zostanú iba stopy v blate a polámané konáre.
Večer sa rieka opäť mení. Skupiny nosáľov si vyhľadávajú vysoké stromy pri vode, kde zostávajú na noc, posledné svetlo mizne za pralesom a Kinabatangan postupne preberá tma. Z brehov sa ozývajú žaby, cikády a neznáme hlasy nočných zvierat, zatiaľ čo čln pomaly kĺže po čiernej hladine. Kužeľ baterky občas zachytí pár lesklých očí tesne nad vodou – krokodíl nehybne sledujúci rieku. Ráno sa nad hladinu môže vrátiť nízky opar a celý kolobeh začne znova. Práve táto nepredvídateľnosť dáva Kinabatanganu pocit skutočnej výpravy – človek nikdy presne nevie, čo sa objaví za ďalším meandrom.
Medzi tým všetkým leží Sukau a pokračuje svojím bežným dedinským životom. Región tradične obývajú Orang Sungai – „ľudia rieky“ – ktorých život je s Kinabatanganom spätý po celé generácie. Domy, malé obchodíky, motorky, člny pri brehu a pokoj vidieka tvoria zvláštny kontrast k tomu, čo sa môže pohybovať v lese len niekoľko stoviek metrov ďalej. Ráno môže nad dedinou preletieť zoborožec a o pár minút neskôr možno na rieke hľadať orangutany či slony.
Aj preto má Sukau atmosféru miest, pri ktorých sa ešte dá na chvíľu zahrať na prieskumníka. Nie je potrebná niekoľkodňová expedícia s nosičmi ani cesta hlboko do neprístupného vnútrozemia Bornea. Divočina začína prakticky na rieke pred dedinou. Práve táto dostupnosť v kombinácii s množstvom zvierat robí z Kinabatanganu jedno z najlepších miest na Borneu pre človeka, ktorý chce divokú prírodu skutočne vidieť a nielen vedieť, že niekde v pralese existuje. Krajina však zároveň ukazuje, aké málo z pôvodného nížinného Bornea zostalo. Za zelenými brehmi rieky sa na mnohých miestach začínajú plantáže palmy olejnej a les pokračuje iba v pásoch pozdĺž Kinabatanganu a jeho ramien. Z člna to často vôbec nie je vidieť. Pred očami zostáva len hnedá rieka, hustá zeleň a koruny stromov plné života – obraz tropického Bornea, ktorý vyzerá, akoby sa od čias prvých cestovateľov takmer nezmenil.
A kedysi bol tento svet ešte divokejší. V lesoch Bornea žil aj sumatriansky nosorožec, najmenší a najviac osrstený zo všetkých dnešných druhov nosorožcov a jediný ázijský nosorožec s dvoma rohmi. V Malajzii už vyhynul; posledná samica Iman uhynula v Sabahu v roku 2019. Dnes ako kriticky ohrozený druh prežíva iba niekoľko desiatok jedincov v Indonézii. Z tunajšej divočiny tak zmizlo zviera, ktoré muselo stretnutie v pralese meniť na zážitok na celý život.
Len kúsok od Sukau pritom čaká ďalšia scéna ako vystrihnutá z dokumentu o Borneu. Z dažďového lesa vystupuje mohutný vápencový masív Gomantong Caves. V jeho útrobách žijú salangány, netopiere a neuveriteľné množstvo hmyzu. Pod nohami sa hromadia vrstvy guána, v temnote sa ozývajú tisíce vtákov a vysoko na stenách jaskyne sa po stáročia zbierajú cenné jedlé vtáčie hniezda.
Najväčšie predstavenie prichádza podvečer. Keď začne svetlo nad pralesom slabnúť, z otvorov Gomantongu sa spustí prúd netopierov. Najskôr desiatky, potom stovky a o chvíľu už státisíce tiel vytvárajú nad lesom dlhé pohybujúce sa stuhy. Výlet môže pokračovať desiatky minút. Nad nimi čakajú orly a špecializované bat hawks, ktoré sa vrhajú priamo do letiaceho roja. Dole sa stmieva tropický prales a hore prebieha každovečerný lov vo vzduchu.
Ako sa dostať do Sukau
Napriek pocitu odľahlej divočiny nie je cesta do Sukau nijako zvlášť komplikovaná. Zo Sandakanu premávajú autobusy smerom na Lahad Datu a ďalej na juh Sabahu, z Kota Kinabalu zase diaľkové spoje smerujúce na Lahad Datu, Semporna či Tawau. Stačí vodičovi vopred povedať, že chcete vystúpiť na Sukau Junction, teda pri odbočke z hlavnej cesty smerom k rieke Kinabatangan. Odtiaľ zostáva ešte približne 40 kilometrov do samotného Sukau, preto je najpraktickejšie dohodnúť si vopred vyzdvihnutie s domácim alebo ubytovaním. Zo Sandakanu je cesta výrazne kratšia, zatiaľ čo z Kota Kinabalu treba počítať s niekoľkohodinovým presunom naprieč Sabahom. Aj cesta sem tak trochu patrí k zážitku – po vystúpení z diaľkového autobusu pri nenápadnej odbočke uprostred tropickej krajiny pokračuje posledný úsek už smerom k rieke a dedine na okraji bornejskej divočiny.
