Váránasí: najsvätejšie mesto Indie

Váránasí, staršie Banáras (starobylé mesto Káši, jeho význam je “naplnený božím svetlom”) bolo postavené v Indii, v štáte Uttarpradéš, na brehu rieky Ganga a od samého začiatku bolo pútnickým mestom. Meno dostalo po dvoch menších riečkach, Várune a Asi, ktoré bližšie určujú jeho polohu. Je to sakrálne stredisko hinduistického náboženstva a zároveň veľmi stará osada: už vtedy ju považovali za prastarú, keď ju okolo roku 500 pred n. l. navštívil Budha. Podľa hinduistických legiend mesto existovalo už pred stvorením sveta a zostane existovať napichnuté na Šivovom trojzubci aj potom, čo svet zničí veľká potopa. V posvätnom meste postavili dvetisíc chrámov a svätýň, väčšinu z nich na ľavom brehu rieky Gangy, ktorá pretína mesto. V XVII. storočí dal Aurangzeb (syn staviteľa Tádž Mahal, šáha Džahana) zbúrať najkrajšie chrámy bohov Višnu a Šivu, na ich miesta dal postaviť minarety, ale okrem nich sa väčšina chrámov viaže k hinduistickému kultu Šivu alebo Višnu.

Podľa hinduistického náboženstva zniesol rieku Gangu na Zem Šiva, pôvodne tiekla na nebi ako Mliečna dráha. Svätý Bhagíratha poprosil Šivu, aby rieku dal ľuďom, a tak nebeská rieka stiekla po Šivových vlasoch na Zem, aby zmyla telesnú i duševnú špinu ľudí. Aj on sám tu v rieke zmyl zo svojho tela krv po tom, čo ako trest za to, že si vzal za ženu vlastnú dcéru Sarasvati, sťal Brahmovu piatu hlavu.

Ganga je posvätnou riekou Indie, každá jej kvapka má silu spasenia, preto sem chodia milióny hindov, aby sa, ponoriac sa do vĺn rieky, oslobodili od svojich hriechov. Starí a chorí pútnici dúfajú v to, že ich stretne smrť pri Váránasí, lebo matka Ganga tu oslobodzuje duše hindov z večného kolobehu zrodenia a znovuzrodenia. Rieka poskytuje priestor pre viacero náboženských rituálov: na svitaní sa okrem domácich ponárajú do jej osviežujúcich vĺn pútnici, očistiac takto svoju dušu a telo zároveň. Muži sa kúpu polonahí, ženy v sárí. Prirodzenú samočistiacu silu rieky, jej antibakteriálne účinky potvrdili aj moderné testy a akoby zázrakom v nej nebadať ani žiadne znaky moderného znečistenia tokov.

Žijú tak aj silno nábožensky založení hindovia, ktorí si uctia svojich bohov vo všetkých chrámoch mesta Váránasí. Táto púť trvá približne týždeň, ale vďaka tomuto rítu im budú odpustené všetky hriechy a môže sa splniť aj ich najväčší sen: navždy sa spoja s Brahmom.

Na brehoch rieky vo Váránasí postavili v dĺžke 7 kilometrov gháty (schodiská). Na terasách týchto schodov stoja takzvané lingamy, symboly Šivu a tvorivej energia. Telá mŕtvych spaľujú na gháte Manikarnika, na hranici zo santalového dreva. Mužov, ktorí strážia svätý oheň, nazývajú domi, u nich táto povinnosť prechádza z otca na syna. Pozostalí, ktorí chcú dať spopolniť svojich mŕtvych, musia zaplatiť “domov” a musia kúpiť aj drevo a vonné látky, potrebné na hranicu. Telá hinduistických mŕtvych dodnes spopolňujú na brehu rieky Gangy v rámci najstarších a najdojemnejších obradov sveta: telá zakrútené do bielej plachty ponoria do Gangy, až potom ich položia na hranicu.

V blízkosti ghátu Manikarnika sa nachádza Charan Paduka, plocha, kde možno vidieť v mramore zvečnené stopy boha Višnu. Podľa hinduistickej mytológie Brahma obetoval na mieste ghátu Dashashwamedh, schodisko dodnes pripomína túto udalosť. V neskorších časoch tu obetovali už len najmohutnejší panovníci. ghát preto dostal meno: Dashashwamedh – Desať konských obetí. Pre pútnikov, ktorí sem prichádzajú zo všetkých kútov Indie, postavili na ghátoch, tvoriacich breh rieky, dharamsály (pútnické domy), aby mohli väčšie sviatky stráviť v meste.

Najposvätnejším pútnickým miestom je bezpochyby Kashi Vishwanath. Zlatý chrám, ktorý sa hrdí viac než tisícročnou históriou. Počas dejín ho moslimovia niekoľkokrát zbúrali. Je to najposvätnejšie miesto mesta. Súčasný chrám postavili v roku 1776, o 50 rokov na veže dali viac než 800 kilogramov zlata, odtiaľ aj jeho pomenovanie. Chrám je otvorený len pre hindov, turistov dnu nepustia. Je jedno príslovie, podľa ktorého Šiva dobre pozná svojich veriacich, a keď ich považuje za hodných, aby vošli do jeho chrámu, pútnici si svoju cestu dnu nájdu.

Hinduistické chrámy boli postavené preto, aby udržali prítomnosť boha, duševného patróna spoločnosti. V chrámoch sa nachádza množstvo posvätných vecí, sôch bohov, obrazov, v ktorých sa prejavuje božská prítomnosť. Tie umiestňujú v malých komôrkach, ku ktorým sa pripájajú modlitebné haly. Úlohou kňaza je opatrovať posvätné predmety a prinášať obete. Súčasťou pobožností je aj rituálna hudba a tanec, ktorý predvedú v pavilóne pripojenom k svätyni. Počas pobožností obetúvajú väčšinu kvety, ovocie, iné plody, niekedy aj zvieratá. Kňaz obetné dary, ktorými sa predtým dotkol niektorého posvätného predmetu, rozdá medzi členmi zhromaždenia. Fungujúci chrám je predovšetkým miestom modlitieb, ale zároveň centrom spoločenského života. Nad väčšinu svätýň postavili vežu, ktorá je najdôležitejším stavebným prvkom budovy, je bohato zdobená a najčastejšie má pyramídový tvar.

Púť na posvätné miesta je v hinduistickom náboženstve skutok, ktorým pútnik získava zásluhy. Aj Budha po tom, čo ho osvietilo, išiel na púť do Váránasí, aby tu hlásal svoje učenie. Jeho banáraská reč sa považuje za “spustenie Kolesa učenia” a základy zrodu budhistickej cirkvi. “Banáras je starší ako dejiny, starší ako tradície, starší aj od legiend – a vyzerá dvakrát taký starý ako všetky tri dohromady,” napísal Mark Twain. Váránasí teda nie je len strediskom jediného náboženského systému, ale posvätným miestom Zeme, jeho tirha, kde sa kozmické sily stretávajú s ľudským svetom.