Ponorková základňa Balaklava

Zaujímavé príbehy sa neviažu len k miestam, ale občas aj k celkom prostým veciam. V tomto prípade k dvom druhom vlnených odevov, ktoré sa dostali do povedomia, a dokonca aj do módy po tom, čo ich nosili britské jednotky v krymskej vojne – konflikte, ktorý sa odohrával na tomto čiernomorskom polostrove v rokoch 1853 až 1856 medzi Ruskom a spojenými silami Británie, Francúzska, Sardínskeho kráľovstva a Osmanskej ríše.

Najprv je tu kardigán, typ pletenej vesty, ktorú si vojaci osvojili, aby sa chránili pred tuhým mrazom miestnych zím, pomenovaný po 7. grófovi z Cardiganu. Ten velil ľahkej brigáde, ktorú viedol 25. októbra 1854 do neslávne známeho odvážneho, ale katastrofálneho útoku proti Rusom v bitke pri Balaklave, námornom prístave neďaleko strategickej pevnosti Sevastopoľ. Dnes sa už svetrík nespája s vojenskou statočnosťou a krvavými obeťami konfliktu, ktorý vo svojich veršoch zvečnil básnik Alfred Lord Tennyson. Považuje sa za niečo príjemné a pohodlné, čo si môžete obliecť, keď sa chystáte uvelebiť do mäkkého kresla s pohárom mlieka a tanierom sušienok poruke. Kardigán, ktorý je doménou írskeho speváka s iskrivými očami Vala Doonicana a vždy láskavého amerického moderátora detských programov pána Rogersa, sa zaradil medzi tie kusy odevu, ktoré vyslovene upokojujú.

O to výraznejšie s ním kontrastuje balaklava. Priliehavá vlnená čiapka s otvormi pre oči a ústa, ktorá inak zakrýva celú hlavu, bola ďalším kúskom vojenského šatníka v polovici viktoriánskej éry. Britská armáda ju najprv získala od výrobcu odevov Jamesa Martina z Walworthu v Londýne, ktorý si dal tento štýl pokrývky hlavy patentovať ako The Protector (Ochranca). Napokon ju však pomenovali podľa Balaklavy, kde sa odohrávali najhoršie boje počas krymskej vojny. O vyše pol druha storočia neskôr, potom, čo si ju osvojili tajní agenti, revolucionári, teroristi, polovojenské komandá a bankoví lupiči, si balaklava (kukla) na rozdiel od kardigánu zachováva svoj hrôzostrašný charakter. To, že zakrýva väčšinu tváre, čím maskuje vzhľad nositeľa, len umocňuje zlovestný dojem. Zároveň to vysvetľuje, prečo sa stále teší takej obľube medzi ľuďmi, ktorí sa chcú vyhnúť odhaleniu, keď konajú šľachetné, ale najmä podvratné či vyslovene zlé, nečestné a podlé skutky.

O to príhodnejšie je, že sa menovkyňa balaklavy stala na viac ako tridsať rokov domovom prísne tajnej sovietskej ponorkovej základne počas studenej vojny – konfliktu, v ktorom sa síce bojovalo v utajení a spravodajské informácie boli dôležitejšie ako akákoľvek kavaléria, ale Briti a Francúzi sa opäť spojili proti ruským záujmom. K vybudovaniu zariadenia v roku 1957 však viedli hlavne napätejšie vzťahy medzi ZSSR a USA, dvoma globálnymi jadrovými superveľmocami povojnovej éry. Jeho výstavba bola zahalená rúškom tajomstva. Projekt známy len ako Objekt 825 nebol uvedený na oficiálnych mapách a samotná Balaklava sa po dokončení základne ocitla vo vojenskej zóne s prísne obmedzeným vstupom.

Základňu vyhĺbili približne 120 metrov pod horou Tavros a pozostávala z obrovskej jaskyne a asi 9 600 štvorcových metrov tunelov, kde mohlo kotviť a opravovať sa až deväť ponoriek sovietskej čiernomorskej flotily s jadrovým pohonom. Skladovali sa tu bojové hlavice a torpéda a bol tu tiež priestor na kancelárie a miestnosti pre personál. Základňa sa považovala za prakticky nezničiteľnú. Jej vstup strážila obrovská kovová brána s hmotnosťou 165 ton, ktorá bola navrhnutá tak, aby odolala päťkrát väčšiemu výbuchu ako bol výbuch atómovej bomby, čo Spojené štáty zhodili na Nagasaki v roku 1945. Pre prípad najhoršieho scenára tu boli vždy k dispozícii zásoby na tridsať dní.

Napriek niekoľkým poriadne horúcim situáciám v čase kubánskej krízy však išlo väčšinou len o vystatovanie, a nie o názorné ukážky. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Krym dostal pod jurisdikciu novej nezávislej Ukrajiny. Rusko si ešte nejaký čas ponechalo svoju ponorkovú flotilu v Balaklave, no v roku 1993 základňu vyradili z prevádzky a na prelome tisícročí ju dostalo ukrajinské námorníctvo. V tom čase už takmer všetko, čo tam Rusi zanechali, rozobrali oportunisti. Namiesto toho, aby toto miesto, spočiatku tak úzkostlivo skryté pre zrakom verejnosti, nechali ďalej chátrať, ho v roku 2003 vyčistili a otvorili ako múzeum.

Ako však poznamenal George Orwell vo svojom románe 1984, „kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť“. V roku 2014 Rusko anektovalo Krym s odôvodnením, že chce zabrániť tomu, aby sa jeho zvyšné námorné základne dostali do rúk NATO. Odvtedy je múzeum pod kontrolou ruskej vojenskej obrany a v súčasnosti víta návštevníkov pri vstupe portrét Vladimíra Putina, pripomienka toho, že história sa stále vyvíja.