Sobota ráno. V prípade ITčkára to znamená zhruba desiatu hodinu dopoludnia, keď sa močový a nervový systém pomaly pokúšajú nadviazať prvé neisté spojenie s realitou. Plán je klasický – s manželkou sa chystáme na Miletičku, trochu sa poprechádzať pomedzi stánky, niečo nakúpiť a nasať tú rýdzu bratislavskú atmosféru, ktorá má od sterilného nákupného centra pomerne ďaleko.
Lenže pred každým zásadným životným rozhodnutím musí byť káva. Bez nej sa v sobotu ráno neodporúča podpisovať ani zmluva s mobilným operátorom, nieto ešte riešiť geografiu. S ešte zalepenými očami sadám k počítaču, kým hladina kofeínu v krvnom obehu stúpne aspoň na minimálnu prevádzkovú úroveň. A vtom na mňa z monitora vyskočí jeden z najväčších zázrakov moderného kapitalizmu. Letenky do Malajzie!
Kuala Lumpur za 259 € spiatočne. No nekúp to za tie peniaze! Cena výborná, víza nepotrebujem, termín vyzerá podozrivo dobre a v Malajzii som ešte v živote nebol. Kde presne sa táto krajina nachádza, síce tuším len matne, ale geograficky som na tom celkom dobre. Viem, že je to niekde za Indiou, v tej časti sveta, kde je Thajsko, Vietnam a niekde tam dole Austrália. Skrátka juhovýchodná Ázia. Presnejšie geografické súradnice si nechávam na neskôr, momentálne ma zaujíma predovšetkým fakt, že spiatočná letenka na opačný koniec sveta stojí menej než jeden poriadny nákup v Lidli.
Prebehne blesková domáca porada s manželkou:
– „Máš ešte voľnú dovolenku?“
– „Nie.“
– „Škoda. Ja jej mám plnú riť.“
Tým je otázka spoločného rodinného cestovania definitívne uzavretá. Kupujem letenku iba pre seba. Čo tam budem robiť, kam sa pohnem a čo vlastne tá Malajzia ponúka, sa vyrieši za pochodu. Pri takto nastrelenej cene predsa nebudem strácať drahocenný čas nejakým podrobným plánovaním dovolenky. Pár kliknutí, platba, hotovo. Mám letenku do Kuala Lumpur. Káva dopitá, letenka kúpená, môžeme vyraziť na Miletičku.
Presne o tomto spôsobe „inteligentného“ cestovania sme pritom nedávno napísali celý článok Ako kupujeme lacné letenky: Čakáme. Systém je to geniálne jednoduchý. Človek trpezlivo čaká na výnimočnú ponuku a keď sa objaví cenový masaker, príliš dlho nešpekuluje. Funguje to vynikajúco. Má to len jeden malý, takmer zanedbateľný nedostatok. Pri dostatočne nízkej cene totiž veľmi rýchlo stratíte súdnosť a nadobudnete dojem, že je vlastne úplne jedno, či letíte do Kuala Lumpur, alebo na exkurziu do černobyľského sarkofágu. Hlavne, že je to v akcii!
Hmmm, kam som to vlastne presne kúpil letenku?!
O týždeň neskôr sa konečne dostávam k tomu, aby som si podrobnejšie pozrel, čo za monštrum som vlastne stvoril. Otváram letový poriadok a začína mi pomaly docvakávať. Viedeň – Abú Zabí: približne päť hodín v hliníkovej tube. Potom prestup a ďalších sedem hodín do Kuala Lumpur. A to sa bavíme iba o jednom smere! V tej sekunde mi mozog definitívne prepne do panického módu. Kam sa to zase jebem?!
Samozrejme, že som vedel, že Malajzia nie je niekde tesne za Balkánom. Lenže vedieť to ako suchý geografický fakt a následne si reálne spočítať, koľko hodín života presedím na sedadle ekonomickej triedy, sú dve diametrálne odlišné skúsenosti. Keď k samotným letom pripočítam prestupy, presuny na letiská a naplánovaný hotelový stopover v Abú Zabí, vychádzajú z toho prakticky štyri kalendárne dni, počas ktorých budem riešiť predovšetkým cestovanie. Štyri dni z dovolenky v riti ešte skôr, ako sa vôbec dostanem do cieľa.
Normálny človek si najskôr vyberie destináciu, pozrie zaujímavé miesta, spočíta rozpočet, zváži možnosti a nakoniec kúpi letenku. Ja som si celý tento proces výrazne zjednodušil. Vynechal som takmer všetko okrem posledného kroku. A teraz sa môžem konečne začať zaoberať takými drobnosťami, ako je samotný obsah dovolenky. Na druhej strane má toto moje rozhodnutie jedno obrovské, priam diktátorské a sebecké pozitívum. Idem sám! Žiadne diskusie o tom, či by sme nemali radšej pozrieť nejaký elegantný palác namiesto smradľavého trhu, žiadne kompromisy, žiadne „mne je teplo“, „ja som hladný“ alebo „poďme sa vrátiť do hotela, lebo ma bolia nohy“. Program si môžem vyskladať tak brutálne sebecky, že ho pokojne päťkrát za deň zmením a jediný človek, ktorému tým zruinujem psychické zdravie, budem ja sám. Navyše pri samostatnom cestovaní nemusím presviedčať ďalších ľudí, prečo je podľa mňa návšteva nejakej pochybnej džungle oveľa zaujímavejšia než instagramová pláž.
Lenže tu sa dostávame k jadru problému. Moje sólo cestovanie totiž nemá práve bohatú históriu. Za celý život som bol úplne sám na dovolenke iba raz. A keď si spomeniem, ako vznikla, začínam mať podozrenie, že niektoré moje cestovateľské rozhodnutia by si zaslúžili nielen lekárske vyšetrenie, ale možno aj samostatnú kapitolu v učebnici psychiatrie.
Druhá cesta do zahraničia v živote? Rovno India a najväčší hardcore!
Niektorí cestovatelia považujú Indiu za vrchol svojho celoživotného cestovania. Roky zbierajú odvahu, skúsenosti, kvalitné vybavenie a postupne sa osmeľujú vyraziť čoraz ďalej od domova. Najskôr bezpečné európske destinácie, potom niečo exotickejšie a až jedného dňa príde tá veľká, legendárna India. Ja som sa rozhodol tento zbytočne zdĺhavý vývojový proces elegantne preskočiť. Po dovolenke na blízkom Balkáne som si ako svoju druhú zahraničnú cestu vybral rovno Indiu. Písal sa rok 2016, na mobile mi pristálo upozornenie na spiatočné letenky za 168 € a môj mozog okamžite vyhodnotil, že toto je presne tá správna chvíľa otestovať hranice vlastnej imunity, jazykových schopností a pudu sebazáchovy. Tentoraz išlo o jasný error fare, teda chybnú tarifu leteckej spoločnosti. Za 168 € sa dalo letieť z Paríža cez Seychely do Bombaja a späť. Aerolinka však letenku uznala a rezervácia normálne platila.
Samozrejme, malo to jeden drobný háčik. Ja som totiž nebýval v Paríži. Aby som mohol vôbec nastúpiť na svoju mimoriadne lacnú letenku do Indie, musel som si najskôr zabezpečiť ďalší let do Paríža. A po návrate z Indie sa odtiaľ ešte nejako dostať domov. Presne takto fungujú niektoré moje geniálne úsporné stratégie. Kúpim lacnú letenku a následne si musím kúpiť ďalšie letenky, aby som tú prvú mohol vôbec použiť. Našťastie, pri 168 eurách som mal ešte stále dostatok priestoru na podobné experimenty. Štrnásťhodinový prestup na Seychelách? Výborne, aspoň si pozriem pláže, za ktorými iní ľudia cestujú na svadobnú cestu. Potom Bombaj. India! A keď už som sa rozhodol vyraziť na druhý koniec sveta, bolo by predsa škoda zostať iba v jednom meste. Moja dovtedajšia cestovateľská kariéra bola taká krátka, že by sa zmestila na zadnú stranu pohľadnice, ale ja som už začínal plánovať samostatnú expedíciu naprieč subkontinentom. Samozrejme, chcel som vidieť Tádž Mahal. Jeden zo siedmich novodobých divov sveta, úchvatná mramorová stavba, ktorú pozná asi každý človek, čo niekedy otvoril atlas alebo cestovateľský časopis. Keď už idem do Indie, bola by škoda ho vynechať. Lenže na indické pomery sa v relatívnej blízkosti nachádza aj jeho absolútny protipól. Váránasí.
Jedno z najposvätnejších miest hinduistického sveta, kde na brehoch Gangy nepretržite horia pohrebné hranice a spaľujú sa telá zosnulých. Miesto, kam mnohí veriaci prichádzajú na sklonku života v presvedčení, že smrť a kremácia v tomto svätom meste im pomôžu dosiahnuť vyslobodenie z kolobehu znovuzrodení. Žiadna joga, meditácia ani instantná nirvána pre západných turistov, ktorí si chcú za dva týždne v exotike preorganizovať čakry a nájsť zmysel života. Mňa zaujímala India v jej najnefalšovanejšej, najdrsnejšej a najchaotickejšej podobe. A Váránasí mi ju poskytlo v plnej výbave. Úzke uličky, v ktorých sa tlačia ľudia, motorky, túlavé psy a kravy, ktorým je celá organizácia dopravy úplne ukradnutá. Neznesiteľné teplo a vlhkosť, pri ktorej som ráno vstával z postele mokrý, akoby som práve vyšiel zo sprchy. Na brehoch Gangy sa ľudia modlia, kúpu, perú oblečenie a o kúsok ďalej sa pripravujú ďalšie pohrebné hranice. Život a smrť tu fungujú vedľa seba bez nejakej výraznejšej deliacej čiary. To, čo my považujeme za mimoriadne intímnu a smutnú rodinnú udalosť, je tu súčasťou každodenného života mesta.
Potom prišli na rad indické vlaky. Z Váránasí som sa potreboval dostať do Ágry, kde sa nachádza Tádž Mahal. Približne šesťsto kilometrov, trinásťhodinová cesta vlakom, potom pokračovanie cez Dillí a nakoniec návrat do Bombaja, pretože odtiaľ mi odlietalo lietadlo domov. A práve na železničnej stanici vo Váránasí som dostal ďalšiu lekciu z miestnej logistiky. Podľa tabule môj vlak odchádzal z nástupišťa číslo osem. Tak som tam išiel. Jeden miestny ma však poslal na päťku. Na päťke ma ďalší poslal späť na osmičku. Nakoniec som zistil, že nástupište skutočne zmenili, len približne desať minút pred odchodom. K tomu vlak s vyše dvadsiatimi piatimi vozňami, v ktorom si ešte potrebujete nájsť svoje miesto.
Druhá zahraničná dovolenka v živote. Sám, v Indii, po skúsenostiach z Balkánu. Cez Seychely, Bombaj, Váránasí, Ágru a Dillí, späť do Bombaja, cez Seychely a Paríž domov. Celkom primeraný program pre začínajúceho cestovateľa. A aby toho nebolo málo, disponoval som ešte jednou mimoriadne užitočnou cestovateľskou vlastnosťou. Svojou excelentnou angličtinou.
Angličtina nie je vždy nutná
Ako ITčkár rozumiem angličtine pomerne dobre. Predovšetkým tej počítačovej. Keď na mňa prehovorí databáza, operačný systém alebo technická dokumentácia, väčšinou presne viem, čo odo mňa chcú. Rozumiem syntaxi, príkazom v konzole, chybovým hláškam aj rôznym technickým výrazom. Lenže keď mám otvoriť ústa a vypotiť jednu súvislú anglickú vetu, akosi je výstup zaseknutý. Slovíčka poznám, význam chápem, ale dostať ich z hlavy von v použiteľnom poradí je niekedy výkon hodný celoživotnej méty.
Za tých 10 rokov sa komunikačné reálne použiteľné schopnosti iba veľmi mierne posunuli (až takmer vôbec) ale nijako sa tým zvlášť netrápim. Už sme absolvovali aj cestovanie po Maroku a Západnej Sahare, kde sa naše jazykové znalosti s domácimi miestami vôbec nestretávali. Na jednej strane francúzština, arabčina a berberčina, na druhej slovenčina a angličtina. Prienik našich jazykov sa nebezpečne blížil k absolútnej nule. Napriek tomu sme sa vždy nejako dohovorili. Niekedy rukami, niekedy gestami, občas s pomocou niekoho tretieho. A keď nič z toho nefungovalo, nastúpila univerzálna medzinárodná disciplína: ukazovanie prstom. Vrcholom bola jedna skúsenosť v marockej Zagore, kde sme sa ubytovali v miestnom riade. Všetko vyzeralo dobre, až kým neprišlo na povinné vypisovanie ubytovacích dokumentov pre úrady. Prevádzkar, možno samotný majiteľ, nevedel písať. A podľa všetkého ani nikto ďalší z personálu. Takže sme si tie úradné formuláre vo francúzskom jazyku museli vyplniť sami. A všetci sa tvária, že ide o úplne štandardný proces registrácie hostí. Zaujímavé však bolo, že pri platení už žiadny jazykový ani vzdelanostný problém nenastal. Peniaze vedel spočítať absolútne bezchybne. Tam už nepotreboval ani prekladač, ani asistenciu turistov. Niektoré matematické kompetencie sú zjavne dokonale univerzálne.
Vlastne nechápem, prečo majú niektorí ľudia z cestovania do neznámych krajín taký panický strach. Veď na opačnom konci planéty nežije nejaký úplne iný živočíšny druh. Stále sú tam ľudia. Majú inú farbu pleti, iné náboženstvo, zvyky, jedia veci, pri ktorých niekedy ani netušíme, či ide o hlavné jedlo alebo biologický experiment. Ale stále sú to ľudia. Rovnako ako my sa potrebujú najesť, vyspať, zarobiť peniaze, postarať sa o rodinu a občas si z niečoho urobiť srandu. Nájdete medzi nimi fantastických ľudí aj úplných debilov. Presne tak ako na Slovensku. Akurát s tými slovenskými sa dokážem pohádať v rodnom jazyku.
A keď sa ocitnem niekde v zapadnutej dedine, kde nikto nerozumie ani slovo po anglicky, ešte to neznamená, že som definitívne v prdeli. Možno budem desať minút vysvetľovať rukami, čo potrebujem, možno vytiahnem prekladač a možno si budeme len bezradne pozerať do očí a smiať sa na vlastnej neschopnosti a netuším či ma miestny pozýva na čaj, alebo mi práve oznamuje, že som práve zjedol jedovatú rybu. Ale z doterajších skúseností viem, že sa napokon takmer vždy nejako dohodneme. A keby nie, tak sa svet nezrúti. Maximálne budem spať niekde inde, nastúpim na ďalší autobus alebo si trochu upravím program. Oveľa horšie by bolo stráviť celý život doma a presviedčať sám seba, prečo sa niekam nemôžem vybrať. Pretože neviem dosť dobre po anglicky, nemám všetko dokonale naplánované alebo jednoducho nemám odvahu. Pritom možno stačí urobiť ten prvý krok. Zvyšok už človek nejako vyrieši. Tak ako to riešili ľudia tisíce rokov predtým, než niekto vymyslel Google Maps, Booking a umelú inteligenciu. Takže keď sa ma niekto opýta, či sa nebojím ísť sám do cudzej krajiny so svojou úrovňou angličtiny, veľmi ma tá otázka nevzrušuje. V malom zariadení zvanom mobilný telefón, mám všetky dostupné technológie sveta. Však nejako bolo, nejako bude. Ak sa dvaja ľudia naozaj potrebujú dohodnúť, väčšinou si nejaký spôsob nájdu. A keď ide o peniaze, zrazu to ide ešte o niečo rýchlejšie. A ak nezaberie nič, nasadím svoje špeciálne, hlboko múdre prikyvovanie človeka, ktorý absolútne netuší, o čom je reč, ale nechce pokaziť príjemnú atmosféru.
Desať rokov skúseností. A stále tie isté jebnuté nápady.
Od tej mojej prvej sólo Indie už ubehlo desať rokov a medzitým sme stihli vybudovať celkom slušnú zbierku cestovateľských omylov, ktoré sa neskôr ukázali ako jedny z najlepších zážitkov a skúsenosti. V Uzbekistane sme prešli približne 3 800 kilometrov Chevroletom Damas, čo je auto, pri ktorom máte pocit, že ho niekto skonštruoval z plechoviek, kosačky a zvyškov optimizmu. V Arménsku sme sa Ladou Niva vybrali vysoko do hôr k petroglyfom Ughtasar a takmer skončili niekde v priekope. Na Srí Lanke sme si požičali vlastné tuk-tuky a brázdili nimi ostrov, pričom jedna z najdôležitejších rád znela, aby sme sa držali ďalej od slonov.
A tento rok sme sa do Indie predsa len vrátili. Tentoraz už vo väčšej zostave a s podstatne bohatšími skúsenosťami. Mali sme dokonca celkom premyslený plán. Opäť Váránasí, ale teraz počas legendárneho sviatku Holi, keď sa ulice menia na jednu obrovskú farebnú bitku a býva to tam veľmi živelné. Potom návrat na juh, Kochi, čajové plantáže, korenie, tropická príroda a ďalšie miesta. Všetko pripravené, rezervácie hotové, itinerár vyskladaný. Po desiatich rokoch cestovania už predsa vieme, ako sa takéto veci robia. Lenže do našich geniálnych plánov zasiahol trochu odlišný druh farieb.
Počas prestupu v Spojených arabských emirátoch vypukol vojnový konflikt. A tentoraz to nebolo žiadne obrazné prirovnanie. Normálne sme sedeli v lietadle pripravenom na odlet do Indie, pripútaní a čakali na štart. Namiesto vzlietnutia nám však kapitán oznámil, že máme vystúpiť a vrátiť sa do terminálu. Medzitým sa nad Blízkym východom začal uzatvárať vzdušný priestor a na Emiráty mierili iránske rakety a drony.
Sviatok Holi sme, samozrejme, nestihli. Kým sme sa konečne dostali do Indie, náš pôvodný vnútroštátny let do Váránasí bol už dávno minulosťou. A tak sme pokračovali po južnej Indii, v okolí Kochi, medzi čajovými plantážami, korením a tropickou džungľou. Fantastická dovolenka, len trochu iná, než sme si pôvodne naplánovali. Kto chce, celú túto našu skutočne bombovú dovolenku si môže prečítať samostatne. Z nášho pohodového prestupu sa stal päťdňový nedobrovoľný pobyt v krajine, nad ktorou práve prebiehal vojnový konflikt.
A tu sa dostávame k niečomu zaujímavému. Do Indie som sa po desiatich rokoch naozaj vrátil. Dokonca sme chceli zopakovať aj Váránasí, tentoraz pri úplne inej príležitosti. Lenže z rôznych dôvodov to napokon nevyšlo. Keby som si pred desiatimi rokmi povedal, že na takéto miesto ešte nie som pripravený a nechám si ho na neskôr, možno by som ho dodnes vôbec nevidel. Ono sa totiž celkom ľahko povie, že tam pôjdem nabudúce. Lenže žiadne nabudúce nemusí prísť. A keď aj príde, okolnosti už môžu byť úplne iné. Niekedy vám program zmení počasie, inokedy rodinná situácia a občas sa doň rozhodne zapojiť aj medzinárodný konflikt s reálnymi raketami.
Takže dobre, čo vlastne ponúka tá Malajzia?
Vraciam sa k Malajzii a otváram mapu. Moje vedomosti o krajine sa zatiaľ začínajú a končia pri Petronas Towers v Kuala Lumpur. Takže štandardný postup: Google, fotografie, cestovateľské blogy, turistické portály, videá a satelitné snímky. Postupne začínam objavovať miesta, o ktorých som pred hodinou ani netušil, že existujú. A vtedy sa to začína. To je tá zvláštna choroba každého cestovateľa, ktorý si plánuje cestu sám. Začínate nevinne hľadať jedno mesto a o dve hodiny neskôr máte na mape až stovky farebných bodov. Čajové plantáže v Cameron Highlands? Uložiť! Zaujímavé jaskyne? Pridať! Historické mesto? Povinná zastávka! Miesto, kde žijú premotivované opice schopné vám ukradnúť aj spodky? To už musí byť na mape úplne bez diskusie.
Zatiaľ vôbec neriešim, či sa tam skutočne dostanem. Táto fáza je predovšetkým o objavovaní. Keď ma niečo zaujme, jednoducho si to označím na mape. A postupne sa tým tvorí mapa miest, ktoré by stáli za návštevu. Niekedy narazím na zaujímavosť úplnou náhodou, inokedy sa cielene prehrabávam miestnymi turistickými stránkami, skúmam itineráre lokálnych cestoviek alebo si pomocou prekladača čítam stránky, ktorým by som inak nerozumel ani nadpis.
Podobným spôsobom sme plánovali aj cestu do Uzbekistanu. Čím viac sme sa prehrabávali mapami, tým viac miest pribúdalo. Až nakoniec začal byť väčší problém rozhodnúť sa, čo vynecháme, než čo navštívime. Vlastne aj samotná stránka vznikla z podobného večného objavovania zaujímavostí, na ktoré sa v bežných cestovateľských sprievodcoch často ani nedostane. Pri Malajzii sa mi darí tento proces zopakovať s mimoriadnym úspechom. Kuala Lumpur, Penang, Ipoh, čajové plantáže, ostrovy, hory, tropické lesy. Čím viac toho nachádzam, tým viac mám chuť všetko navštíviť. Výsledkom je zoznam miest na dovolenku, ktorá by musela trvať dva mesiace a možno aj viac. Bohužiaľ, môj zamestnávateľ má na dĺžku môjho voľna trochu konzervatívnejší názor. A potom si konečne poriadnejšie pozriem mapu celej krajiny a zistím jeden drobný geografický detail. Malajzia má dve časti oddelené morom. Jedna leží na Malajskom polostrove a druhá na ostrove Borneo.
Borneo!
Sandokan! Orangutany! Krokodíly! A celé Slovensko pätnásťkrát!
Už len to slovo vo mne vyvoláva záchvaty detskej radosti. Borneo! Sandokan! Džungľa! Orangutany! Krokodíly! Divoká zver, ktorú človek z našich končín pozná predovšetkým z dokumentov s Davidom Attenboroughom. Z tých dokumentov, kde rozpráva pokojným, takmer uspávacím hlasom, zatiaľ čo sa v pozadí práve odohráva súboj o život a nejaký predátor konzumuje svojho menej šťastného suseda.
Samozrejme, moja letenka za 259 € končí v Kuala Lumpur, teda na pevninskej časti Malajzie. A môj mozog okamžite začína vymýšľať, ako sa odtiaľ dostať ešte cez Juhočínske more. Pred týždňom som nadával, že ma čaká dvanásť hodín v lietadle jedným smerom. Teraz dobrovoľne vyhľadávam ďalšie lety, pretože som zjavne dospel k záveru, že keď už sa človek odjebe cez pol sveta, bola by škoda skončiť takto blízko. A potom zisťujem, aké obrovské Borneo vlastne je. Tretí najväčší ostrov sveta s rozlohou približne pätnásťkrát väčšou než celé Slovensko! Pätnásť krát naša krajina, kde z jedného konca na druhý cestujete kľudne celý deň, ak samozrejme nevyužívate vlaky.
A ja celkom vážne sedím nad mapou a vyznačujem si miesta, ktoré by som chcel počas pár dní navštíviť. Samozrejme, podľa mierky na monitore to vyzerá celkom zvládnuteľne. Človek si ostrov trochu oddiali, aby sa celý zmestil na obrazovku, a zrazu sú všetky zaujímavosti len pár centimetrov od seba. Také malé Borneo. Veď to nejako prejdeme! Čím viac sa však prehrabávam jeho zaujímavosťami, tým lepšie to celé je. Napríklad národný park Gunung Mulu, kde sa nachádzajú jedny z najúžasnejších jaskynných priestorov sveta. Je tam aj obrovská podzemná sieň Sarawak Chamber, do ktorej by sa podľa malajzijského turistického úradu zmestilo až štyridsať Boeingov 747. Nie štyridsať krát RyanAir lietadlá, ale jumbo jetov!
Ja tu riešim, či si do batožiny pribalím ešte jedny náhradné ponožky, a oni majú na Borneu pod zemou priestor na celú flotilu medzinárodných aeroliniek. A to ešte nehovorím o obrovských kolóniách netopierov, ktoré za súmraku vylietavajú z jaskýň. Presne ten typ prírodného predstavenia, pri ktorom má človek pocit, že na chvíľu vypadol z dnešného sveta niekam do praveku, alebo do Hitchcockového hororu Vtáci. Samozrejme, okamžite si to značím na mapu. Toto predsa musím vidieť! Zatiaľ ešte netuším, aká je infraštruktúra k jaskyniam, koľko dní by mi zabralo dostať sa k nim a či to vôbec dokážem napasovať do itinerára. To sú momentálne nepodstatné detaily. Pri podobných objavoch sa môj mozog správa ako dieťa v hračkárstve. Chcem všetko a okamžite. Výhovorky typu „nemáš na to čas“ alebo „je to na druhej strane obrovského ostrova“ si nechávam až na neskoršiu fázu plánovania. A potom objavujem Sukau.
Malá obec na brehoch rieky Kinabatangan vo východnej časti malajzijského Bornea. Žiadne obrovské veľkomesto, žiadne nákupné centrum ani promenáda s obchodmi so suvenírmi. Miesto, odkiaľ sa dá vyrážať na člnoch do džungle a pozorovať divoké zvieratá v ich prirodzenom prostredí. Orangutany, opice kahau nosaté s tými svojimi absurdne veľkými nosmi, zoborožce, rôzne ďalšie potvory a pri dostatočnom šťastí aj bornejské slony. A krokodíly!
Lenže nie hocijaké krokodíly. V rieke Kinabatangan žijú krokodíly morské, najväčší dnes žijúci druh krokodílov na svete. Tie najväčšie samce môžu presiahnuť šesť metrov a vážiť viac než tonu. Absolútni vrcholoví predátori, obrnené monštrá, ktoré sa za milióny rokov evolúcie dopracovali k pomerne jednoduchému životnému štýlu. Ležať vo vode, čakať a príležitostne zožrať niečo, čo vyhodnotia ako vhodnú korisť. Mimochodom, názov „morský“ je trochu zavádzajúci. Tieto potvory nemajú najmenší problém žiť aj v sladkej vode, takže ich môžete stretnúť pokojne v rieke hlboko vo vnútrozemí. A ja teraz sedím doma s kávou v ruke a úplne vážne študujem, ako si zaplatiť miesto na malom člne, aby som ich mohol pozorovať.
Normálny človek by si možno otvoril fotografie krokodílov, povedal si, že ide o fascinujúce zvieratá, a rezervoval hotel s bazénom. Ja sa snažím nájsť jednoduché ubytovanie priamo pri rieke a zisťujem, koľkokrát denne sa odtiaľ dá vyraziť do džungle. Ideálne ráno, podvečer, prípadne aj v noci. V podstate som sa rozhodol dobrovoľne zaplatiť za to, že ma niekto posadí do člna a odvezie medzi živočíchy, ktoré by ma pri nesprávnom rozhodnutí mohli vyradiť z potravinového reťazca. Samozrejme, s miestnym sprievodcom a bezpečným odstupom. Nemám potrebu overovať, či ten šesťmetrový krokodíl už jedol a je skutočne taký nebezpečný, ako sa o ňom píše. Úplne mi postačí, keď ho uvidím ležať na brehu alebo mu z vody budú trčať oči. Pri niektorých živočíchoch je odstup jednou z najrozumnejších ľudských vlastností. Aspoň jednu by som si mohol na tejto dovolenke zachovať.
Lenže čím viac si o Sukau čítam, tým viac ma tá predstava priťahuje. Niekoľko dní pri rieke, jednoduchá izba, tropická vlhkosť, ranné a podvečerné plavby, hľadanie orangutanov vysoko v korunách stromov a čakanie na slony, ktoré sa možno vôbec neukážu. Žiadna istota, žiadny garantovaný program. Príroda si totiž zatiaľ nezvykla prijímať rezervácie cez Booking a orangutany si nedávajú do kalendára termíny, kedy sa prídu ukázať turistom. A práve to je na tom zaujímavé. Možno neuvidím ani polovicu toho, čo by som chcel. Ale možno zažijem niečo, čo by som v žiadnej zoologickej záhrade ani luxusnom rezorte nikdy nezažil. A pri pohľade na tú rieku a jej obyvateľov začínam mať celkom jasno, kde by som chcel stráviť podstatnú časť svojej dovolenky.
Škrtanie cieľov
Dobre. Borneo vyzerá fantasticky. Sukau som si v hlave prakticky vybral za hlavný cieľ a začínam skúmať, čo všetko by sa dalo po ceste vidieť. Čajové plantáže Sabah Tea, horské oblasti okolo Ranau, Sepilok s orangutanmi, Sandakan, jaskyne Gomantong. A niekde na opačnom konci stále svieti aj ten podzemný hangár pre štyridsať Boeingov. V tejto fáze môj mozog ešte stále odmieta pripustiť existenciu takých banálnych vecí, ako sú vzdialenosti, prestupy a obmedzený počet dní dovolenky. Lenže potom prichádza okamih, keď sa treba prestať kochať fotografiami a začať počítať. A to už taká zábava nie je.
Na monitore vyzerá Borneo celkom príjemne. Zaujímavé miesta sú od seba vzdialené iba pár centimetrov a človek si povie, že to predsa nejako spojí. Lenže pri bližšom skúmaní zisťujem, že medzi dvoma bodkami môže byť niekoľko stoviek kilometrov, horské cesty, ďalšie letisko, prípadne cesta vedie cez ďalší štát (Brunej). A tá úžasná jaskyňa, ktorú som si pred chvíľou označil, sa zrazu nachádza v úplne inej časti ostrova. V turistickom článku vyzerá fantasticky. V itinerári mi dokáže ukrojiť z dovolenky minimálne ďalšie dva dni.
A tak otváram kalendár a začínam jednotlivé body skladať do reálnej trasy. Ktoré miesta sa dajú spojiť, kde sa oplatí prespať, čo by sa dalo navštíviť po ceste a čo znamená celý deň navyše. Zároveň si treba nechať čas aj na samotný pobyt. Pretože naplánovať si na každý deň päť atrakcií, tri presuny a večernú plavbu po rieke je síce krásne, ale výsledkom môže byť dovolenka, pri ktorej jedinou skutočne dôkladne preskúmanou atrakciou bude operadlo sedadla pred vami. Postupne zisťujem, že všetky tie krásne farebné bodíky sa jednoducho nezmestia do zostávajúcich dní. A tak prichádza moja najmenej obľúbená disciplína.
Škrtanie.
Niektoré miesta musia jednoducho preč. Mulu vyzerá úžasne, ale jeho návšteva by znamenala ďalšie presuny a dni, ktoré už nemám. Inde si uvedomím, že by bola škoda prísť iba na pár hodín. Napríklad do Sukau sa mi nechce trepať cez pol Bornea kvôli jednej krátkej plavbe. Ak tam pôjdem, chcem zostať niekoľko dní a mať čas na viacero výjazdov po rieke. Možno práve pri tom druhom či treťom konečne objavím orangutana alebo nejakého poriadneho krokodíla. A možno nie. To už nechám na prírodu. A práve v tomto momente začína mať celá tá moja zdanlivo chaotická príprava nejaký zmysel. Z pôvodnej zbierky miest, ktoré vyzerajú fantasticky na fotografiách, postupne vzniká skutočná trasa. Vyberám to, čo chcem vidieť najviac, hľadám rozumné spojenia a zvyšok nechávam na inokedy. Niektoré lokality vypadnú len preto, že sú príliš ďaleko. Iné zostanú, pretože sa nachádzajú takmer po ceste. A niekde si radšej nechám dva či tri dni, než aby som sa tam prišiel iba odfotiť a pokračoval ďalej.
Postupne tak vzniká pracovný itinerár po Sabahu. Kota Kinabalu, horské oblasti okolo Ranau, čajové plantáže, Sepilok, Kinabatangan, Sukau a Sandakan. Konečne to začína vyzerať ako niečo, čo by sa dalo absolvovať aj bez nadľudských schopností. Zatiaľ však stále iba na papieri, respektíve na monitore.
Prečo ma to vlastne stále ťahá za krokodílmi?
Popri Borneu mám však stále otvorený aj druhý plán, tentoraz po pevninskej Malajzii. Kuala Lumpur, Cameron Highlands, Ipoh, Penang a ďalšie miesta, ktoré som si počas prieskumu označil. Aj z toho by bola výborná dovolenka. Lenže čoraz viac ma to ťahá práve do Sukau, k rieke Kinabatangan a všetkej tej divočine. Má to celkom jednoduchý dôvod. Je dosť možné, že sa do Malajzie už nikdy nevrátim. A možno sa sem vrátim o pár rokov, opäť do Kuala Lumpur, ale tentoraz s manželkou, rodinou alebo väčšou partiou. Vtedy už bude treba program prispôsobiť viacerým ľuďom. Čajové plantáže, historické mestá, trhy a dobré jedlo pravdepodobne prejdú bez väčších protestov.
Ale skúste si predstaviť, ako na spoločnej rodinnej dovolenke oznámim: „Poď, miláčik, strávime tri dni v zapadnutej pralesnej chyži, budeme vstávať o piatej ráno, komáre nás zožerú zaživa a potom sa pôjdeme plaviť po rieke plnej šesťmetrových krokodílov.“ Reakcia bude pravdepodobne obsahovať slová ako „rozvod“, „polícia“ alebo „liečenie“. Teraz však idem sám. Nikto ma nebude brzdiť, nikto nebude potrebovať demokraticky schvaľovať program a keď sa rozhodnem tri dni sedieť pri rieke a čakať na orangutana, jediný človek, ktorému tým môžem pokaziť dovolenku, budem ja sám. Navyše po skúsenostiach z Indie, Uzbekistanu, Arménska či Srí Lanky mám celkom dobrú predstavu, čo podobné cestovanie obnáša. Určite sa vyskytnú problémy. Možno sa niečo nepodarí, niekam sa nedostanem alebo sa budem musieť na mieste rozhodnúť úplne inak. Ale to predsa neznamená, že mám sedieť doma a čakať, kým budem na všetko dokonale pripravený.
A stále mám v hlave tú prvú Indiu. Keby som si vtedy povedal, že na Váránasí ešte nie som pripravený a nechám si ho na neskôr, možno by som ho dodnes nevidel. Do Indie sme sa síce tento rok vrátili, ale druhá šanca navštíviť Váránasí skončila niekde medzi raketami a zrušenými letmi v Emirátoch. A čo ak to o desať rokov bude rovnaké aj s Borneom? Čo ak sa tam vrátim, ale džungľa už nebude taká, akú si ju dnes predstavujem? Namiesto pralesu tam už budú len plantáže na palmový olej?
Existuje staré latinské príslovie, podľa ktorého má príležitosť vlasy vpredu, ale vzadu je plešatá. Keď ide oproti vám, môžete ju chytiť za pačesy. Keď prejde, už nemáte za čo. Celkom výstižné. Keď už si človek kúpi letenku na opačný koniec sveta, bola by škoda nechytiť tú príležitosť poriadne za vlasy a nevyžmýkať z nej maximum. Pri mojej cestovateľskej histórii by som sa asi skôr čudoval, keby som sa uspokojil s obyčajnou prechádzkou po Kuala Lumpur.
Charlesovi Bukowskému sa často pripisuje výrok: „Svet patrí tým, čo sa neposerú.“ Po skúsenostiach z posledných rokov by som ho možno trochu upravil. Posrať sa môže pokojne aj celý itinerár. Ako nám naposledy predviedli rakety v Emirátoch. Podstatné je, aby sa z toho neposral aj človek, ktorý ho naplánoval. Takže nie. Však nejako bolo, nejako bude.
Tridsať dní do odletu. Najvyšší čas začať plánovať dovolenku.
A tak sa dostávame do súčasnosti. Do odletu zostáva približne tridsať dní. Moja mimoriadne lacná letenka za 259 € stále existuje, rezervácia drží a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by ju Etihad chcel zrušiť. Možno išlo o chybnú tarifu, možno o výnimočne dobrú akciu. Každopádne, po niekoľkých týždňoch od nákupu už nemá veľký význam čakať, či mi ju letecká spoločnosť zruší. Nastal čas prestať sa iba kochať mapami, fotografiami a exotickými zvieratami a začať reálne plánovať. Zatiaľ mám totiž kúpenú iba jednu jedinú vec. Spiatočnú letenku do Kuala Lumpur. Žiadne ďalšie vnútroštátne lety, žiadne hotely na Borneu, žiadne rezervácie plavieb po Kinabatangane. Len dva pripravené itineráre, ktoré už vyzerajú celkom použiteľne.
Jeden po pevninskej Malajzii, druhý po Borneu. Pri oboch viem, ktoré miesta by som chcel navštíviť, ako približne poskladať trasu a koľko času si na ne vyhradiť. Ešte bude treba doladiť konkrétne presuny, vybrať ubytovania a dokúpiť potrebné letenky. Ale to už bude jednoduchšie než vymýšľať celú dovolenku od nuly. Lenže najskôr sa musím rozhodnúť.
Pevnina s čajovými plantážami, alebo Borneo s orangutanmi a najväčšími krokodílmi sveta? Rozum mi hovorí, že oba plány sú dobré. Všetko ostatné vo mne kričí Sukau. Možno si nakoniec jednoducho hodím mincou. Keď padne hlava, idem za krokodílmi.
A keď padne znak… hodím si ešte raz.
