Helikoptéry zaútočili z východu, leteli nízko na zemou vo formácii. V jasných slnečných lúčoch skoro neboli vidieť. Vo vzduchu moderné stroje plne vyzbrojené raketami a guľometmi, na zemi Balúčovia z kmeňa Marri v stanoch z kozej kože – to nevyzeralo zrovna na spravodlivý súboj.
Do úrodného údolia Čamalang vtedy vyhnalo svoje ovce na pastvinu nejakých 15 tisíc balúčskych rodín. V Balúčistanu sa tak kvalitných pastvín veľmi nenájde, väčšina regiónu tvorí nevľúdna hornatá púšť, nad ktorou vietor naháňa oblaky prachu. Bolo leto 1974 a väčšina dospelých mužov už pred časom odišla do hôr, bojovať po boku partizánov. Ženy, deti a starci naopak zošli do nížin, aby unikli neustálemu bombardovaniu a ostreľovaniu.
Pakistanská armáda mala problém – buláčski povstalci sa stále nepodarilo zdolať. Práve preto velitelia nasadili do akcie bojové vrtuľníky Huey Cobra, aby partizánov vylákali z hôr a donútili ich chrániť svoje rodiny. Pohnuté rozprávanie o krutej šesťdňovej vojne s krvavým koncom, ktorá sa v sedemdesiatomštvrtom v údolí Čamalang odohrala, pozná dnes v Balúčistane každý.
Hranice stanovené Britským impériom v devätnástom storočí rozdelili prevažne pastiersky Balúčistan na tri časti. Zhruba tretina pripadla Iránu, malá časť Afganistanu a zbytok tej časti Britskej Indie, z ktorej sa neskôr stal Pakistan. Lenže Balúčovia nechceli mať s Pakistanom nič spoločné. O nezávislosť prišli v roku 1948, len rok po jej získaní, a hneď potom vzniklo povstalecké hnutie, pravidelne potlačované, ale stále živé. Tie zmienené vrtuľníky Huey Cobra v lete 1974 prileteli z Iránu – tamojší šach dostal strach, že by sa povstanie mohlo rozšíriť na balúčsku komunitu za iránskou hranicou, a vyslal do akcie svoje letectvo.
Masaker v údolí Čamalang slúži dodnes ako memento a motivácia pre ďalšie a ďalšie generácie povstalcov proti nekončiacej ekonomickej i politickej diskriminácii Balúčov. Semená nenávisti vzklíčia zakaždým, keď je hnutie odporu potlačené.
