Dlhá história Biblioteca Capitolare vo Verone sa začína okolo roku 380, keď slúžila ako miesto na uchovávanie náboženských rukopisov a neskôr ako skriptórium, v ktorom pracovali miestni kňazi.
Najstarší datovaný dokument známy ako Urcisinov kódex nesie dátum 1. augusta 517. Samotné uvedenie dátumu bolo na tú dobu nezvyčajné, no vďaka nemu možno vek skriptória spoľahlivo doložiť najmenej na 1 500 rokov, čo z neho robí najstaršiu dodnes fungujúcu knižnicu na svete. V nasledujúcich storočiach a počas celej karolínskej éry bolo skriptórium veľmi aktívne v prepisovaní dokumentov a kaligrafickej práci.
Z tohto obdobia, presnejšie z 8. alebo začiatku 9. storočia, pochádza aj takzvaná Veronská hádanka (Indovinello Veronese). Táto v tom čase aj v nasledujúcich storočiach rozšírená hádanka bola zapísaná v neskorej ľudovej latinčine na okraj pergamenu modlitebnej knihy a považuje sa za najstarší zachovaný dokument v talianskom jazyku.
Od 13. storočia sa skriptórium postupne zmenilo na knižnicu v modernom zmysle slova, keď význam kaligrafickej práce začal klesať. Podľa záznamov ju v 14. storočí navštívili aj dvaja z najslávnejších talianskych spisovateľov svojej doby i celej histórie, Dante Alighieri a Petrarca. Uchovávajú sa tu aj niektoré z najstarších tlačených kníh v Taliansku, pochádzajúce z polovice 15. storočia.
Knižnica stojí a funguje dodnes aj napriek povodni v roku 1882, pri ktorej bahno zasiahlo tisíce rukopisov, a bombardovaniu v roku 1945 počas druhej svetovej vojny. Od začiatku jej histórie tak uplynulo viac ako jeden a pol tisícročia.
