Človeku sa až nechce veriť, že na svete existuje taký neatraktívny kus zeme, že oň nikto nemá záujem. Presne to však platí o oblasti Bir Tawil – kamenitej púšti lichobežníkového tvaru s rozlohou približne 2 000 km², ležiacej medzi Egyptom a Sudánom. Nejde len o „zem nikoho“. Je to územie, ktoré si obe krajiny navzájom prehadzujú ako horúci zemiak.
Bir Tawil leží na hranici medzi dvoma štátmi, ktoré sa oň výnimočne nebijú, ale naopak – odmietajú si ho nárokovať. Dôvod tohto paradoxu je ukrytý v zložitej koloniálnej minulosti regiónu a v spore o omnoho cennejšie územie, ktoré sa nachádza hneď vedľa.
Dve hranice, jeden paradox
Hranica medzi Egyptom a Sudánom má totiž dve oficiálne verzie. Prvá, tzv. politická hranica z roku 1899, bola zakreslená britskými úradníkmi ako takmer dokonale rovná čiara naprieč púšťou. Podľa nej pripadá Halaibský trojuholník, bohatý na nerastné suroviny a strategicky položený pri pobreží Červeného mora, Egyptu. Sudánu by naopak pripadol Bir Tawil – nehostinná a hospodársky bezcenná púštna oblasť.
Druhá hranica, administratívna, vznikla v roku 1902. Tá zohľadňovala etnické a geografické väzby miestneho obyvateľstva. Podľa nej pripadá Halaibský trojuholník Sudánu a Bir Tawil Egyptu. Obe hranice narýsovali Briti a každá zvýhodňuje jednu zo strán.
Výsledok? Egypt uznáva hranicu z roku 1899. Sudán tú z roku 1902. A pretože ak by si ktorákoľvek krajina nárokovala Bir Tawil, automaticky by sa vzdala Halaibského trojuholníka, situácia uviazla na mŕtvom bode. Obe krajiny sa zakopali na svojich pozíciách a Bir Tawil zostal nechceným sirotkom.
Zem nikoho, ktorá nikoho neláka
Bir Tawil je dnes jedným z mála území sveta označovaných ako terra nullius – územie, na ktoré si žiadny štát neuplatňuje nárok. Názov oblasti v preklade znamená „vysoká studňa“, no realita je oveľa prozaickejšia: v súčasnosti je tu tak sucho, že územie nemá prakticky žiadnu poľnohospodársku hodnotu.
Zo satelitných snímok je zrejmé, že ide o úplne pustú krajinu bez jedinej trvalej stavby. Po niekdajších púštnych cestách, ktoré sú poslednou stopou po tom, že územie kedysi využíval nomádsky kmeň Ababda, dnes nejazdí nikto. Nomádi sa o štátne hranice nikdy nezaujímali – riadili sa vlastnými tradíciami a znalosťami zdedenými po predkoch.
V časopise Kráľovskej antropologickej spoločnosti z roku 1923 sa zachovali fotografie mužov kmeňa Ababda s hustými vlasmi zapletenými do drobných copíkov a tiež záznamy o mytológii, ktorá ich obklopovala. Hovorilo sa, že ak sa vydáte za členom kmeňa Ababda do púšte, po niekoľkých stovkách metrov vám doslova zmizne z očí – akoby sa vyparil. Podľa legiend mali Ababdovia prenikavý pohľad, ktorý dokázal človeka paralyzovať.
Kmeň sa z oblasti Bir Tawil dávno stiahol, no spomienka naň pretrváva.
Sen internetových kráľov
Práve fakt, že Bir Tawil je „nezabraný“, z neho v posledných rokoch urobil magnet pre rôznych internetových dobrodruhov, samozvaných kráľov, prezidentov a zakladateľov mikronácií. Web je plný diskusií o tom, komu by územie „patrilo“, keby si ho niekto prišiel formálne nárokovať.
Najznámejší prípad sa odohral v roku 2014, keď Američan Jeremiah Heaton pricestoval do Egypta a absolvoval 14-hodinovú cestu do Bir Tawil, kde vztýčil vlajku a vyhlásil „Kráľovstvo severného Sudánu“. Tvrdil, že tak urobil, aby splnil sen svojej sedemročnej dcéry stať sa princeznou.
Hoci sa jeho príbeh dostal do svetových médií, Heaton sa nikdy nedočkal medzinárodného uznania. Britská aj americká tlač ho navyše kritizovala za romantizovanie kolonializmu a ignorovanie historických a politických súvislostí regiónu.
Územie, ktoré mení pohľad na hranice
Bir Tawil však nie je ani zasľúbenou krajinou, ani prázdnym miestom bez významu. Práve naopak – núti nás premýšľať o tom, čo vlastne štátne hranice znamenajú. Zvyčajne ich vnímame ako nástroj expanzie, moci a nárokov. No Bir Tawil ukazuje opačnú stranu mince: hranice môžu byť aj aktom odmietnutia.
V geopolitike je často dôležitejšie presne určiť, čo nechcete, než to, o čo sa usilujete. Podobné situácie existujú aj inde vo svete – napríklad na hraniciach Číny, ktorá sa v minulosti vzdala miliónov štvorcových kilometrov územia, alebo v sporoch medzi Gréckom a Tureckom, kde sa identita často definuje negáciou.
Pri pohľade na mapu Afriky Bir Tawil ľahko prehliadnete. A ak ho predsa len zbadáte, možno ho považujete za bezvýznamný dôsledok dvoch krivo nakreslených čiar. Jeho symbolický význam je však obrovský. Je jedným z mála miest, kde sa naplno ukazuje paradoxná povaha hraníc – ako nástroja moci, ale aj sebakontroly; túžby po expanzii, ale aj ochoty ustúpiť.
Bir Tawil je dnes prázdny. No práve tým nás učí viac o modernom svete než mnohé husto obývané krajiny.
