Borobudur

Chrám Borobudur, vybudovaný v 9. storočí, leží uprostred Jávy na kopci obklopenom aktívnymi sopkami. Je to najväčší buddhistický chrám na svete so stovkami sôch a s tisíckami reliéfov, ktoré odrážajú zmes tradičnej indonézskej viery a buddhistických konceptov. Je postavený na troch úrovniach, ktoré pozostávajú z pyramídovej základne s piatimi štvorcovými terasami, kužeľa s tromi kruhovými plošinami a obrovskej stúpy. Na kruhových plošinách sa nachádza sedemdesiatdva stúp s reliéfmi a na každej je socha Buddhu. Dlhé storočia ležal chrám pochovaný pod sopečným popolom a vegetáciou, až kým ho v roku 1814 neobjavil britský guvernér Thomas Stamford Raffles. S vykopávkami sa začalo až v dvadsiatom storočí. Počas obdobia, keď bolo toto miesto stratené, sa však okolo neho vytvorilo mnoho mýtov. Skutočný dôvod, prečo taká veľká pútnická lokalita ostala na dlhý čas nielen opustená, ale aj zabudnutá, zostáva záhadou.

Dnes je chrám opäť pútnickým miestom mnohých buddhistov a výstup od základne na vrchol, dlhý približne 5 km, vedie pútnika v smere hodinových ručičiek cez tri koncepty buddhistickej kozmológie – svet pokušenia, svet tvarov a svet bez tvarov. Jeho celkový dizajn pripomína trojrozmernú mandalu, v buddhistickom učení považovanú za mapu vesmíru. Posvätná geometria opakovaných vzorov vpísaná v architektúre odráža neprestajný cyklus života, smrti a znovuzrodenia. Nie sú známe žiadne záznamy o stavbe chrámu ani o tom, na čo sa primárne používal (okrem zjavného uctievania), ale odhaduje sa, že jeho výstavba trvala 75 rokov a stále je najväčšou architektonickou atrakciou v Indonézii. Prečo však ostal opustený? Vieme, že kráľ Mpu Sindok presunul hlavné mesto kráľovstva na východ Jávy v roku 1000, približne v rovnakom čase, ako tu došlo k výbuchu sopky. Hoci sa mnohí domnievajú, že práve odvtedy bol opustený aj chrám Borobudur, ležiaci v nestabilnej oblasti medzi dvoma sopkami Merbabu a Merapi, ešte v roku 1400 sa spomína vo viacerých dokumentoch. Iní sa domnievajú, že za jeho opustením je konvertovanie obyvateľstva na islam v 5. storočí. Postupom času sa návšteva chrámu začala považovať za nerozumnú, dokonca za tabu. V jávskej literatúre z 18. storočia sú zaznamenané príbehy, ktoré spájajú jeho návštevu so smolou a s kliatbami. Na tomto mieste bolo v roku 1709 potlačené povstanie proti kráľovi Matramu. Povstalcov zajali a odsúdili na smrť. Neskôr prišiel do chrámu napriek všetkým varovaniam istý princ, pretože sa chcel pozrieť na sochu v jednej zo stúp, ktorú opísal, možno trochu zvláštne, ako „rytiera v klietke“. Nikto nevie, prečo ho chrám tak priťahoval a prečo si obľúbil práve
túto sochu, ale údajne po návšteve ochorel a na druhý deň zomrel. Obyvatelia Jávy vedeli, že
posvätná stavba stojí opustená v džungli, a čoraz viac ju zahaľovalo tajomstvo. Kedysi tento pôsobivý chrám nemal na svete páru, teraz ho pohltil popol a liany.

Podľa „Gunadharmovej legendy“ ťažko chorej kráľovnej krajiny poradil múdry radca, pravdepodobne svätý muž, že ak prisľúbi postaviť veľký chrám, vylieči sa zo svojej choroby. Urobila tak, a keď sa vzápätí celkom uzdravila, požiadala svojho syna, neskoršieho kráľa Samaratunggu, aby chrám postavil – a tak stojí dodnes.

Asi nikoho neprekvapí, že takáto veľkolepá posvätná pamiatka inšpirovala viaceré ľudové povesti. Dokonca aj jej architektúra je vyvrcholením geomantie a má osvietiť tých, čo prechádzajú jej mnohými chodbami a cestičkami, a povzniesť ich do vyššieho stavu bytia a vedomia. Tento chrám bol postavený nielen ako svätyňa božstvu, ale aj schopnostiam, ktoré človek nadobúda pri osvietení. Keď sa však takéto posvätné miesto znesvätí alebo opustí, jeho pozitívna sila sa môže podľa miestnej viery zmeniť a zdeformovať negatívnym smerom.

Z toho pramení aj miestne presvedčenie, že chrám je spojený s tým, čo dnes poznáme ako sviatok Vesak – Indonézania počas neho oslavujú narodenie, osvietenie a smrť Buddhu. Verí sa, že keď tu človek kráča po určitej ceste v smere hodinových ručičiek, spojí sa s kozmickou silou, a že stúpy sú formou duchovnej technológie určenej na ovládnutie energií. A potom, keď vyjde z tmavých vnútorných ochodzí na osvetlené horné poschodie, vraj prejde metafyzickou premenou.

Ak je stavba navrhnutá tak, aby mala nadprirodzený charakter a menila vedomie človeka alebo pozdvihovala jeho metafyzický stav, čo sa s ňou deje, keď ostane pustá a nečinná? Obráti sa táto moc? Môže sa pozitívna cesta pokriviť? Ak sa tu uskutočnia činy, ktoré sú v rozpore s jej duchovnou podstatou (krviprelievanie počas vojny, krádež posvätných predmetov atď.), môže sa stať negatívnou? Možno práve odtiaľ pramenia prvé povery a príbehy o nešťastí. Z psychologického hľadiska dávame posvätným miestam moc, no keď ich vidíme v tme a rozklade, táto moc sa môže zmeniť na strach z temných síl.

A predsa, napriek sopečnej činnosti a ľudským hrozbám, ktoré chrám rokmi zažil, vrátane teroristických bombových útokov ešte v 80. rokoch 20. storočia, stále pevne stojí a každoročne pomáha miliónom pútnikov na ceste za nepolapiteľným, astrálnym stavom nirvány.