V Colesbukta na severe Nórska, kde sa za jasných nocí voda vo fjorde kovovo leskne, krajina ako by odolávala zubu času. Tunajšie pozostatky banského mesta ukrývajú zaujímavý príbeh. V 50. rokoch 20. storočia tu žilo 1 100 obyvateľov, čo je veľmi vysoké číslo, keď si uvedomíme, že celá populácia nórskeho súostrovia Špicbergy v súčasnosti je 2 500 obyvateľov. Z vtedajšieho osídlenia však dodnes zostalo len niekoľko chátrajúcich budov, pozostatkov baní Grumant, roztrúsených pozdĺž fjordu Isfjorden medzi skalami a zhradzavenými koľajnicami.
„Uhoľný záliv“ na pol ceste medzi polárnym kruhom a severným pólom bol dejiskom rady dobrodružných príbehov. Prvý z nich začal v 17. storočí. Z územia objaveného roku 1596 sa stala zem zasľúbená lovcov veľrýb. Ideálny revír s hlbokými fjordmi poskytujúcimi závetrie, kde vďaka slabnúcemu Golfskému prúdu voda v lete nezamrzla a bola tam hojnosť veľrýb. V tej dobe sa obrí cicavci porciovali priamo na brehoch a ich tuk sa rozpúšťal vo veľkých kadiach.Veľrybí olej sa draho vyvážal do Európy, kde sa používal najmä v lampách verejného osvetlenia. Obdobie hojnosti však trvalo krátko. Neuplynulo ani sto rokov a veľryby loviská opustili. Začala sa písať nová kapitola.
Po 18. storočí, kedy sa krajinou potulovali lovci najmä z Ruska, organizovali hon na kožušiny, nastala zlata éra Colesbukta. Prví vedeckí výskumníci vtedy organizovali geologické výpravy do hôr v zálive a na pobreží. Zaujímali sa o uhoľné žily, ktoré sa nachádzali medzi vrstvami pieskovca a ílu. Námorníci využívali uhlie k udržovaniu ohňa, ale skutočná myšlienka na riadny prieskum ložísk sa objavila až na začiatku 20. storočia v dobe industrializácie Škandinávie. Cez Colesbukta sa prehnalo šialenstvo zrovnateľné zo zlatou horúčkou v Amerike. Medzi Nórmi, Rusmi, Angličanmi i Američanmi sa rozhorel horúci boj o ťažobné práva. Každý si chcel zabrať sľubné a vojenské strategické územie, ktoré do tej doby nikomu nepatrilo – k Nórsku bolo totiž pripojené iba v roku 1920.
Pred tým, ako Rusi začali v oblasti ťažiť, vydal sa roku 1912 na geologický prieskum Vladimir Rusanov. O rok neskôr mohla začať ťažba v bani Grumant, ktorej meno pochádza z ruského názvu Grónska. Baňa fungovala medzi rokmi 1926-1941, potom bola ťažba obnovená roku 1947. K definitívnemu uzavretiu došlo roku 1962 z dôvodu nízkej výnosnosti, ktorá nevyvažovala obtiažne podmienky práce.
Do Colesbukta sa v súčasnosti odváži málokto, dodnes je tu však k videniu zrub Vladimira Rusanova. Geológ v ňom pobýval, ako s celou posádkou i s loďou zmizol počas nebezpečnej cesty na severovýchod. Nestrážená najzachovalejšia budova v okolí s kachľami a strohým nábytkom slúži čiastočne ako múzeum, čiastočne ako turistická nocľaháreň.
Vlastná baňa sa nachádza 6 kilometrov severne odtiaľ, na neprístupnej plošine, ktorú poznáte podľa ohromných rozpadajúcich sa stavieb. Stále je možné zbadať zbytky železnice prepájajúcu baňu so zálivom a baňu Grumantbyen i drevený most pripomínajúci dobývanie západu a tunel, ktorým sa prepravovalo uhlie. Priamo v zálive sa z prístavných stavieb zachoval len drevený mostík vychádzajúci z torza zrubu a zbytok nákladnej plošiny 200 metrov od brehu. Roztrúsené budovy s pribitými okenicami, porozhadzované plechy, rozbitý betónový kváder elektrárne, na brehu uviaznutá loď a miznúci cintorín pripomínajú zabudnutú slávu baníckeho mesta zasadeného do neuveriteľnej krajiny, kde belostný ľad ostro kontrastuje s tmavou farbou zeme. O obnovenie ťažby v bani Grumant inžinieri nikdy neprestali snívať. Ale povolenia sa zrejme nikdy nedočkajú.
Osud zálivu by však mohol byť úplne iný. V súčasnosti ide o chránenú oblasť, pretože sa jedná o miesto s neuveriteľnou diverzitou fauny a flóry. Colesbukta zmizla z povrchu zemského a v mieste po väčšinu roka vládnu veľmi nehostinné podmienky, preto sa zdá nepravdepodobné, že by ešte niekedy mohla slúžiť pôvodnému účelu. Otvára sa nová kapitola.
