Dedina Portmeirion

Portmeirion a jeho zakladateľa, džentlmena a amatérskeho architekta Clougha WIlliamsa-Ellisa príhodne vystihuje historka o tom, ako sa kolonáda z iónskych stĺpov z 18. storočia na tridsať rokov omylom stratila pod hromadou kompostu. Niežeby bol Williams-Ellis mimoriadne zábudlivý či nedbanilivý, ak išlo o jeho panstvo. Skôr mu tento nezvyčajný kúsok zišiel z mysle zrejme preto, lebo ho zamestnávala výstavba ďalších architektonických prvkov na tomto roztopašnom a veselom mieste – altánku, hudobného pavilónu, kampanily, oblúkov, terás, schodov, obeliskov, sôch, optických ilúzií (tzv. trompe l’oeil) a lode skutočnej veľkosti postavenej z betónu.

Portmeirion, prezývaný aj posledný bláznivý letohrádok západného sveta či dedina obrovských trpaslíkov, bol Williamsovým-Ellisovým pokusom vniesť do severného Walesu kúsok talianskeho Portofina. Už len ten nápad bol sám osebe odvážny. Málokto veril, že napodobenina typickej talianskej dediny zapadne do drsného skalnatého kúta zálivu Cardigan Bay, ale možno mal napokon ešte väčší úspech práve vďaka tomu, že mal k skutočnému janovskému rybárskemu prístavu asi tak blízko ako Pinocchio k pravde. Výhodou je aj poloha pobrežia pod vplyvom Golfského prúdu, vďaka ktorému sa tu darí veľkej zbierke subtropických rastlín. Ich prítomnosť spolu s mišmašom rôznych starodávnych aj moderných budov, z ktorých mnohé sú natreté jasnou ružovou, belasou či žltou farbou, len posilňuje presvedčivú stredomorskú atmosféru celého miesta.

Portmeirion, prvý zámerne vybudovaný dovolenkový rezort v Británii, otvorili v roku 1926. Na jednej strane akoby očakával nový vek masového turizmu, na druhej akoby vyvolával ducha dávnych čias, keď mladí muži z vyšších tried pred usadením sa cestovali po Európe a spoznávali jej kultúru. Rozloženie a vzhľad celého miesta pripomína prepracované javiskové kulisy. Medzi ľuďmi z filmovej a divadelnej branže sa okamžite stalo hitom. Dovolenkovali tu Noël Coward, Larry Adler a Ingrid Bergmanová, ale aj filozof Bertrand Russel či albánsky kráľ Zog. Coward dokonca napísal jednu zo svojich najobľúbenejších hier, Rozmarný duch, práve počas týždňového pobytu v Portmeirion v roku 1941. Celosvetovo sa rezort preslávil po tom, čo sa v šesťdesiatych rokoch 20. storočia objavil ako “Dedina” v kultovom televíznom seriáli The Prisoner, v ktorom hral Patrick McGoohan.

Základným princípom Portmeirion však bolo odjakživa stelesňovať samotného Clougha Williamsa-Ellisa.

Tento člen anglo-waleskej nižšej šľachty bol známy svojím dokonale výstredným šatníkom, zvyčajne nosil žlté podkolienky a krátke nohavice. Bol to veterán prvej svetovej vojny, priekopník v ochranárstve, ako študent architektúry dokončil len jeden semester a bez okolkov priznával, že sa k svojmu vysnívanému odboru dostal cez rodinné známosti. Na zozname jeho klientov bol napríklad bývalý britský premiér David Lloyd George a k jeho dielam patrilo aj nové povojnové mesto Stevenage. Ponuku presťahovať sa do Ruska a pracovať pre Stalina však zdvorilo odmietol. Pormeirion bol jeho životnou pýchou a radosťou. Vďaka nemu mal možnosť splniť si sen a – ako sa sám vyjadril – “postaviť celý súbor budov na mieste, ktoré si sám vyberiem, a len pre svoje vlastné potešenie; komplex, ktorý by bol ako ja”.

Williams-Ellis sa dožil zrelého veku deväťdesiatštyri rokov a zomrel v roku 1978. Štyri roky pred smrťou ho pasovali za rytiera. Portmeirion, ktorý odvtedy prežil rozmach turizmu aj požiar, čo zničil hotelový Cockpit Bar postavený z dreva lode HMS Arethusa (vojnovej lode z napoleonskej éry), stojí ako pamätník muža, ktorý vášnivo veril, že jedinou cnosťou architektúry je poskytnúť “viac zábavy pre viac ľudí”.