Hrad Alamut bol pôvodne vybudovaný v 9. storočí v nadmorskej výške viac než 2 070 metrov. Stavitelia ho umiestnili tak, že k nemu viedol jediný schodný vstup vinúci sa popri skalnom útese, čo z pevnosti robilo mimoriadne ťažko dobytné miesto. Napriek tomu sa v roku 1090 podarilo pevnosť ovládnuť mužovi menom Hasan-i Sabbáh.
Hasan patril k ismá’ilitskej vetve šiitského islamu, ktorá v oblasti čelila silnému prenasledovaniu zo strany seldžuckej moci. Počas pobytu v údoliach Alamutu si postupne získaval prívržencov a pripravoval prevzatie pevnosti. Nakoniec sa jemu a jeho nasledovníkom podarilo Alamut získať bez preliatia krvi; podľa tradície Hasan dokonca zaplatil zosadenému držiteľovi pevnosti za pozemok, ktorý získal pod svoju kontrolu.
Pevnosť sa stala hlavným sídlom Hasana a jeho nasledovníkov, ktorých západná tradícia neskôr poznala ako asasínov. Opravili zavlažovací systém, posilnili obranné prvky hradu a vybudovali rozsiahlu knižnicu. Jej zbierky obsahovali diela o astronómii, matematike, filozofii a dokonca aj alchýmii. Alamut fungoval ako vojenské sídlo aj významné intelektuálne centrum.
Hasan z Alamutu vytvoril centrum vlastného štátu a ako oporné body využíval ďalšie pevnosti roztrúsené v odľahlých horách a údoliach. Jeho nasledovníci tieto strategické úkryty systematicky opevňovali a zároveň vykonávali presne plánované atentáty proti vybraným nepriateľom.
Asasíni svoje schopnosti využívali najmä proti predstaviteľom Seldžuckej ríše, ktorá ich náboženskú komunitu prenasledovala. Ich útoky však smerovali aj mimo severného Iránu a medzi protivníkmi sa objavili napríklad križiaci. Cieľom býval konkrétny človek a útočníci sa podľa dobových opisov usilovali nezasiahnuť ďalších ľudí. Povesť si budovali aj tým, že svoje obete zabíjali verejne, často v mešitách. Za ich typickú zbraň sa považovala dýka.
V 13. storočí dorazili k Alamutu mongolské vojská. V roku 1256 pevnosť dobyli, systematicky ju zničili a veľkú časť vzácnych rukopisov a ďalšieho obsahu, ktorý sa uchovával v slávnej knižnici, spálili.
Príbehy o pevnosti asasínov prežili celé stáročia. Najznámejšiu z neskorších legiend spopularizoval Marco Polo vo svojom rozprávaní o „Starcovi z hôr“. Podľa jeho verzie boli oddaní bojovníci omámení drogou, aby zažili stav pripomínajúci smrť, a potom sa prebudili v tajnej záhrade, kde tieklo víno a hostiny im podávali panny. Po ďalšom prebudení sa dozvedeli, že návrat do tohto raja závisí od Hasana, a preto musia bezprostredne plniť jeho príkazy.
