Jeden z najväčších hradov Európy stojí v rumunskej Hunedoare a už príchod cez dlhý drevený most robí presne to, čo má. Veže s vysokými strechami, kamenné galérie a hrad postavený vysoko nad údolím vyzerajú ako kulisa, pri ktorej sa niekto rozhodol stredovek trochu prikrášliť. V prípade hradu Korvín je tento dojem celkom oprávnený. Časť jeho dnešnej podoby vznikla počas rozsiahlych reštaurátorských zásahov v 19. storočí, keď architekti pracovali podľa vtedajšej predstavy, že historická stavba má pôsobiť štýlovo jednotne a predovšetkým majestátne. Súčasné vysoké strechy sú vyššie než pôvodné, pribudli nové cimburia a niektoré časti boli upravené vyslovene s cieľom zvýšiť pôsobivosť celého hradu. Aj jeho rozprávkovosť je teda historická, iba o niekoľko storočí mladšia, než sa na prvý pohľad zdá.
Začiatky hradu siahajú k staršej kráľovskej pevnosti. V roku 1409 získal tunajšie panstvo od uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského šľachtic Voicu spolu so svojimi bratmi. Jeho syn Ján Huňady, v rumunských zdrojoch Ioan alebo Iancu de Hunedoara, rozbehol po roku 1440 mohutnú prestavbu. Okolo starej pevnosti vyrástlo nové opevnenie so siedmimi obrannými vežami, pričom kruhové delostrelecké veže predstavovali vtedajšiu novinku v transylvánskej vojenskej architektúre. Keď sa Huňady stal uhorským gubernátorom, pribúdali reprezentačné a obytné priestory. Rytierska sieň, Snemovná sieň, kaplnka a palác už jasne ukazovali, že Hunedoara mala slúžiť aj ako sídlo človeka, ktorý patril k najmocnejším mužom vtedajšieho Uhorska. V Rytierskej sieni dodnes zostala latinská inskripcia s jeho menom a rokom 1452.
Jedna z najzaujímavejších stavieb sa skrýva trochu bokom. Galéria dlhá vyše 33 metrov spája hrad s obrannou vežou Nje Boisia, ktorej meno sa prekladá ako „Neboj sa“. Podľa miestneho múzea sa názov pravdepodobne uchytil pod vplyvom srbských žoldnierov slúžiacich v hradnej posádke. Veža mala niekoľko obranných podlaží a strieľne prispôsobené palným zbraniam. V Transylvánii 15. storočia išlo o nezvyčajné vojenské riešenie a zároveň o jednu z častí hradu, ktoré si človek pri klasickom fotografovaní hlavného vstupu ľahko nevšimne.
V severnom krídle sa zachovala ďalšia miestna zvláštnosť. Loggia Mateja Korvína ukrýva svetskú fresku z druhej polovice 15. storočia, ktorú miestni odborníci označujú za unikát v transylvánskom prostredí. Na niekoľkých scénach sa objavujú muž, žena, dieťa, prsteň a havran. Práve havran s prsteňom v zobáku sa stal erbovým symbolom Korvínovcov a neskôr aj základom jednej z najznámejších rodových legiend. Podľa nej bol Ján Huňady nemanželským synom Žigmunda Luxemburského. Jeho matka mala od kráľa dostať zlatý prsteň, ktorý raz ukradol havran. Mladý Ján vtáka zostrelil šípom a prsteň získal späť. Latinské corvus znamená havran a legenda odtiaľ odvodzuje aj meno Korvín. Freska navyše celé stáročia prežila zásahy, pri ktorých sa s historickými maľbami nezaobchádzalo práve v rukavičkách; miestne múzeum ju v posledných rokoch opäť reštaurovalo.
O niekoľko metrov ďalej je 30 metrov hlboká studňa a s ňou jedna z lepších hradných legiend. Ján Huňady mal trom tureckým zajatcom sľúbiť slobodu, ak v skale nájdu vodu. Podľa tradície kopali pätnásť rokov. Keď sa konečne dostali k vode, Huňady už nežil a sľúbeného prepustenia sa nedočkali. Turistická verzia tvrdí, že po sebe zanechali odkaz „vodu máte, srdce nemáte“. Skutočný nápis zachovaný pri kaplnke je oveľa stručnejší a odborníci ho pripisujú Hassanovi, ktorý sa označil za zajatca kresťanov v pevnosti pri kostole. Stáročia opakovanej legendy tak vytvorili podstatne dramatickejší preklad, ktorý sa pri studni drží dodnes.
Dracula samozrejme nesmie chýbať. Jedna z najvytrvalejších povestí hradu tvrdí, že Vlad III. Țepeș, známy ako Vlad Napichovač, strávil v jeho žalároch sedem rokov a väznenie ho priviedlo k šialenstvu. Sedemročná verzia sa pevne usadila v turistických textoch. V miestnych hunedoarských zdrojoch sa objavuje pravdivejšia možnosť niekoľkomesačného pobytu v pivniciach pod Rytierskou sieňou. Samotná radnica dnes spojenie s Vladom uvádza ako legendu. Pre hrad je to výborná reklama a pri pohľade na kamenné chodby, žalár a vysoké gotické veže sa nemožno veľmi čudovať, že sa ho Dracula odmieta pustiť.
Po Huňadyovcoch sa majitelia striedali a hrad sa ďalej menil. Výraznú stopu po sebe v 17. storočí zanechal transylvánsky knieža Gabriel Bethlen. Prestavoval obytné priestory, upravil kaplnku a Snemovnú sieň, dal vybudovať Bielu vežu, delostreleckú terasu a vonkajšie Husárske nádvorie. Tam sa nachádzali obydlia služobníctva, stajne, sklady a dokonca dom pre poľovnícke psy. Hrad tak fungoval ako opevnené šľachtické sídlo so všetkým, čo k veľkej domácnosti patrilo.
Potom prišli požiare. Počas svojej histórie ich hrad zažil päť a ten z roku 1854 bol katastrofálny. Keď sa v roku 1868 začala veľká obnova, európska pamiatková starostlivosť vyzerala úplne inak než dnes. Architekt Ferenc Schulcz sa pustil do Rytierskej siene radikálne: odstránil vnútorné prvky, zhodil omietky a pritom zničil aj zachované stopy historických malieb. Staré kamenárske prvky podľa možností zachraňoval, kopíroval a osádzal späť, zároveň však celý priestor prispôsoboval predstave čistej gotiky.
Ešte väčšie ambície mal jeho nástupca Imre Steindl. Vychádzal z chybnej predstavy, že z Hunedoary mala vzniknúť kráľovská pevnosť a letné sídlo cisárskeho dvora. Zvýšil niektoré palácové časti a navrhol vysoké strechy, ktoré dnes patria k najfotografovanejším prvkom hradu. Okná sa zjednocovali, pribúdali neogotické dekorácie a staršie prvky často ustupovali tomu, čo pôsobilo stredovekejšie. Ďalší staviteľ, Iuliu Piaczek, zašiel ešte ďalej: mnohé staré kamenné dekorácie odstránil a časť skončila ako obyčajný stavebný materiál. Už v roku 1876 sa oficiálne konštatovalo, že dovtedajšia obnova minula svoj cieľ. Začiatkom 20. storočia preto István Möller nastúpil s archeologickým výskumom a začal napravovať zásahy svojich predchodcov. Dnešný Hrad Korvín tak v jednom zábere spája stredovekú pevnosť Jána Huňadyho, renesančné zásahy Mateja Korvína, Bethlenove úpravy a romantickú predstavu 19. storočia o tom, ako má vyzerať poriadny gotický hrad.
