Podľa starej zoroastriánskej tradície príde deň, keď sa v hore Damávand pretrhnú putá, ktoré vydržali celé veky. Zo svojho väzenia sa dostane Aži Daháka, démonické monštrum s tromi hlavami, tromi papuľami a šiestimi očami. Vyrazí do sveta a začne zabíjať ľudí aj zvieratá. Neskoršie stredoperzské texty mu pripisujú skazu takého rozsahu, že má zahynúť tretina ľudí, dobytka, oviec a ďalších živých tvorov. Až potom sa prebudí dávny hrdina Garšásp a draka definitívne zabije.
Celý tento apokalyptický príbeh má svoje dejisko na skutočnom mieste. Damávand sa dvíha v pohorí Alborz na severe Iránu do výšky približne 5 609 metrov a je najvyššou horou Iránu aj celého Blízkeho východu. Jeho obrovský sopečný kužeľ vidno za dobrého počasia z desiatok kilometrov a v iránskej kultúre patrí medzi najznámejšie symboly krajiny. Na vrchole pritom stále unikajú sírne plyny, skaly sú miestami žlté od síry a na úpätí vyvierajú horúce minerálne pramene. V Láridžáne dosahuje voda v niektorých prameňoch okolo 60 až 70 °C.
Tri hlavy, tri papule a šesť očí
Korene príbehu siahajú hlbšie než slávna Šáhnáme. V Aveste vystupuje Aži Daháka, jedna z najdesivejších bytostí staroiránskej mytológie. Samotné slovo aži označovalo hada alebo draka a Aži Daháka dostal podobu monštra s tromi hlavami, tromi papuľami a šiestimi očami. Texty mu pripisujú obrovskú silu, prefíkanosť a spojenie s Angra Mainju, ničivou mocou zla. Proti nemu stojí Thraétaona, hrdina, z ktorého sa v neskoršej perzskej tradícii stane Ferejdún. Príbeh sa počas stáročí rozvíjal a stredoperzské zoroastriánske texty mu pridali jednu zásadnú kapitolu: porazený Dahák zostáva nažive a jeho väzením sa stáva Damávand. Práve odtiaľ sa má v posledných časoch opäť vrátiť. Avesta tak dala Iránu trojhlavé monštrum a neskoršia náboženská tradícia ho pripútala k najvyššej hore krajiny.
Ferejdún ho mal pred sebou. A napriek tomu ho nezabil
Jedna z najbizarnejších verzií vysvetľuje dokonca aj to, prečo drak prežil. Ferejdún do Daháka udrel kyjakom a potom ho začal sekať mečom. Z rán však podľa Dénkardu začali vznikať odporné a škodlivé tvory. Ohrmazd preto Ferejdúnovi prikázal, aby v útoku nepokračoval, pretože rozsekanie Dahákovho tela by mohlo zaplaviť svet plazmi a ďalšou háveďou.
Riešením sa stalo väzenie, z ktorého nemal uniknúť celé veky. Daháka odviedli na Damávand, spútali desivými putami a nechali ho tam čakať na poslednú kapitolu dejín. V tejto podobe už hora dostáva úlohu obrovského zámku na dverách, za ktorými zostalo uväznené zlo schopné zničiť podstatnú časť sveta. A práve tu sa príbeh stáva oveľa temnejším. Putá totiž nemajú vydržať navždy.
Na konci sveta sa Damávand otvorí
Zoroastriánske predstavy o posledných časoch počítajú s návratom Daháka. V určenej chvíli sa oslobodí, vyrazí zo svojho väzenia a začne požierať ľudí a zvieratá. Text zachádza až k tvrdeniu, že zahynie tretina ľudí, hovädzieho dobytka, oviec a ďalších tvorov Ohrmazdu. Jeho útok zasiahne vodu, oheň aj rastliny a skaza dosiahne rozmery, pri ktorých musí zasiahnuť samotný poriadok sveta.
Na scénu sa potom vracia Garšásp, ďalší legendárny zabijak drakov. Má byť prebudený zo svojho dlhého spánku práve preto, aby dokončil to, čo Ferejdún pred vekmi nedokončil. Dahák tentoraz zomrie a jeho návrat sa stane jednou z katastrof sprevádzajúcich poslednú obnovu sveta. Iránska tradícia tak vytvorila vlastný príbeh spiaceho monštra, ktorého väzenie má raz povoliť.
Potom prišiel Ferdowsi a z draka urobil tyrana s hadmi na pleciach
Keď Ferdowsi približne pred tisíc rokmi skladal Šáhnáme, prastarý Aži Daháka už prešiel výraznou premenou. V epose vystupuje ako Zahhák, krutý panovník, ktorého skazí Ahriman. Démon ho postupne ovládne a po bozku na obe plecia mu z nich vyrastú dva čierne hady. Zbaviť sa ich nedá a každý deň musia dostať potravu – mozgy mladých ľudí. Zahhákova vláda sa tak mení na systematické vraždenie vlastných poddaných. Túto verziu príbehu dodnes pripomínajú aj iránske kultúrne zdroje venujúce sa Damávandu.
Teror napokon vyvolá vzburu. Do jej čela sa postaví legendárny kováč Káve a moc nad Zahhákom získa Ferejdún. Keď ho chce doraziť, zasiahne božský posol Sorúš a prikáže mu odviesť zajatca na Damávand. Ferdowsi potom opisuje cestu hlboko do hory, jaskyňu s nedohľadným dnom a ťažké kovové klince, ktorými Zahháka pripútajú priamo ku skale. Ruky má zviazané, telo zostáva zavesené a jeho trest má trvať celé veky. Perzský text Šáhnáme túto scénu zachoval priamo v kapitole venovanej Zahhákovmu spútaniu.
Starý trojhlavý drak sa tým v ľudovej predstavivosti spojil s kráľom, ktorému z pliec rastú hady. Menila sa jeho podoba, meno aj jednotlivé časti príbehu, Damávand však zostával na svojom mieste. Najväčší zloduch iránskeho mýtu skončil práve tam.
Hora dodnes vypúšťa sírny dym
Práve skutočná podoba Damávandu dáva celej legende zvláštnu silu. Človek, ktorý vystúpi vysoko k vrcholu, sa dostáva do krajiny pokrytej sopečnou horninou a sírou. Z fumarol unikajú plyny a para, miestami priamo zo žlto sfarbenej zeme. Nižšie pod horou vyvierajú horúce pramene Láridžánu, ktorých voda môže mať vyše 60 °C. Vulkanické teplo je tu prítomné na každom kroku.
Ľudia žijúci pod Damávandom si tento jav vysvetľovali po svojom. Miestna tradícia spája sírne výpary s dychom uväzneného Zahháka. Zvuky prichádzajúce z hory mali byť jeho nárek. Iránsky ECO Cultural Institute zaznamenáva aj dnešné rozprávania z dedín pod Damávandom, podľa ktorých Zahhák stále žije vo svojom väzení a za pokojných nocí možno z hory počuť jeho stony.
Predstavte si, ako musel Damávand pôsobiť pred tisíc rokmi na človeka, ktorý o vulkanológii netušil vôbec nič. Nad krajinou sa týčil obrovský biely kužeľ. Zo skál vysoko nad hranicou života vychádzali páchnuce sírne plyny, zo zeme tiekla horúca voda a z útrob hory sa občas ozval zvuk, ktorého pôvod nikto nepoznal. Príbeh o spútanom monštre v takom prostredí nepotreboval veľa presviedčania.
Drak tam podľa legendy stále je
Damávand dnes priťahuje horolezcov, turistov a ľudí smerujúcich k horúcim prameňom Láridžánu. Nad celou krajinou však stále visí niekoľkotisícročný príbeh, ktorý z tejto hory urobil jedno z najtemnejších miest iránskej mytológie. Niekde v jej útrobách má byť Zahhák stále pripútaný ku skale a čakať na okamih, keď sa jeho putá konečne roztrhnú.
A keď sa nad vrcholom Damávandu objaví oblak sírnej pary, stará legenda dostáva presne ten obraz, vďaka ktorému prežila dodnes. Hora akoby stále vydychovala vzduch z väzenia, ktoré sa podľa zoroastriánskych textov raz otvorí.
