Kráľovstvo Mari

Osud mesta niekedy závisí na maličkostiach. To je i prípad Mari, okázalého dávneho hlavného mesta starovekého Orientu. Jeho totožnosť nám prezradil nález jednoduchej sošky. Na slovo vzatý špecialista na Mezopotámiu, André Parrot, vo svojej knihe spomienok Dobrodružstvo archeológie (1979) popisuje, ako v januári roku 1934 muži z jeho výskumného týmu našli sošku, na ktorej bolo napísne: “Lamgimari, král Mari, veľkňaz boha Enlila”.

Šťastná náhoda tak s definitívnou platnosťou potvrdila domnienku, ktorá vyvstala o niekoľko mesiacov skôr, keď dedinčania našli úlomok sumerskej sošky. Nálezisko Tell Hariri je skutočným miestom, kde bývalo staroveké Mari, jedno z hlavných miest Orientu, ktorého osud zostal po dlhé storočia zahalený tajomstvom. Sídlo 10. dynastie “po potope sveta” podľa Sumerského kráľovského zoznamu malo osud ako z románu.

Mari leží na východe Sýrie asi desať kilometrov od irackých hraníc, na vyprahnutej pláni, ktorou preteká Eufrat. Vzniklo niekedy v priebehu 3. tisícročia pr. n.l. Mesto malo kontrolu nad tovarom prevážaným po rieke a vďaka vyberaniu daní zbohatlo. Po dlhé roky vládlo oblasti a to sa nezmenilo ani potom, čo si Mezopotámiu podmanila Akkadská ríša. Mocní miestodržitelia však mesto naďalej zveľaďovali a zakladali ambciózne stavby. Vybudovali najmä mohutné tehlové hradby a obrovský kráľovský palác. Toto obdobie, ktoré datujeme do 23.-21. storočia pr. n.l., bolo zlatou érou Mari. Mesto predstavovalo nielen politické centrum, ale malo i nesmierny náboženský vplyv, a to vďaka početným chrámom zasväteným hlavným bohom mezopotámskeho panteonu. Medzi nich patrila napríklad bohyňa plodnosti Ištar alebo boh Slnka Šamaš. Za vlády dynastie Amoritov v 19. storočí pr. n.l. začalo Mari upadať. Posledný panovník Zimrilim podnikal neuvážené kroky. Až príliš podľahol túžbe rozšíriť územie. Tým si proti sebe poštval svojho bývalého spojenca, babylonského kráľa Chammurapiho. Ten proti nemu roku 1761 pr. n.l. vytiahol s cieľom podmaniť si celú Mezopotámiu. Svojim mužom rozkázal, nech Mari vypália. Útok mesto zrazil na kolená: prežilo, ale stalo sa z neho bezvýznamná dedina.

Keby nezasiahol osud a archeológovia ho neobjavili, Mari by takmer iste zostalo do dnešných dní zastávkou beduínskych karavan uprostred Sýrskej púšte. Je paradoxom, že miesto je tak bohaté na nálezy práve vďaka tomu, že ho zničili Chammurapiho vojaci. Po požiari kráľovského paláca a správnych budov zasypali cenné archívy tonami kameňov, a predmety a tisíce hlinených doštičiek popísaných klinovým písmom pod nimi zostali pochované.Takto zachované materiály predstavujú pre archeológov hotový poklad. Odhaduje sa, že zatiaľ bola preskúmaná len pätina oblasti, teda nejakých 20 z celkových 270, alebo i viac hektárov! Od 30. rokov 20. storočia sa Mari stalo vyhláseným archeologickým náleziskom. Fascinujúce je na tomto mieste snáď všetko. I okolie, pripomínajúce mesačnú krajinu, ktorá sa rozprestiera, kam oko dohliadne. Také ruiny. Jednoduché hlinené steny, medzi ktorými vedú pozostatky kanálov z pálených tehál, ktorými bola do mesta privádzaná voda z Eufratu. Nerastú tu stromy a panuje dusivé teplo. Je cítiť závan zašlej slávy. Trosky paláca pomenované po jeho poslednom obyvateľovi, kráľovi Zmrilinovi, kedysi patrili za jeden z najkrajších palácov Orientu. Pozostával zo stovky komnát rozmiestnených okolo nádvoria, početných kúpeľní, latrín a sál zdobených freskami, z ktorých sa niektoré zachovali dodnes. Budova sa rozkladala na ploche 25 000 metrov štvorcových. Dnes si však len ťažko predstavíme jeho dávnu krásu. Mari bývalo kolískou civilizácie, ktorú André Parrot popísal ako “jedno zo svetiel starého sveta”. Mesto však zďaleka nevydalo všetky svoje tajomstvá. Nezostáva len dúfať, že vojna, ktorá sužuje Sýriu a postihuje Mari i ďalšie náleziská, a s tým spojené rabovanie a ničenie, ktorých rozsah ešte nepoznám, opäť nezmetú “kráľovnú púšte” do prepadliská dejín.