Memnonove kolosy

Od roku 1350 pred n. l. sa tieto staroveké egyptské sochy týčia nad tébskou nekropolou. Hoci ich vyše 3400 rokov sužovalo páliace púštne slnko a občasné nílske záplavy, už tisícročia vzbudzujú pozornosť zvedavých cestovateľov.

Dvojica kolosov (ktoré už nepripomínajú dvojčatá) zobrazujú faraóna Amenhotepa III., ktorý vládol počas 18. dynastie. Kedysi lemovali vchod do jeho strateného pohrebného chrámu, ktorý bol v čase svojej slávy najhonosnejším chrámom v celom Egypte. Ich vyblednuté bočné steny zobrazujú Hapyho, boha neďalekého Nílu.

Hoci stáročia záplav zmenili chrám len na vyrabované ruiny, tieto sochy vydržali všetky katastrofy, ktoré im príroda pripravila. V roku 27 pred naším letopočtom zasiahlo severný kolos zemetrasenie, čím sa zrútila jeho vrchná časť a dolná polovica prskla. Avšak, po zemetrasení sa stalo niečo zvláštne: poškodená socha sa prebudila k životu.

Na úsvite, keď sa prvý lúč púštneho slnka rozlieval nad vyprahnutým obzorom, rozbitá socha spievala. Jej melódia bola pôsobivejšia než príjemná; prchavá, nadpozemská pieseň, ktorá vyvolávala tajomné myšlienky na božstvo. Do roku 20 pred n. l. sa vážení turisti z celého grécko-rímskeho sveta vydávali naprieč púšťou, aby boli svedkami akustického predstavenia pri východe slnka. Učenci vrátane takých ako Pausanias, Publius a Strabo rozprávali príbehy o zvláštnom zvuku sochy, ktorý sa rozliehal ranným vzduchom. Niektorí tvrdili, že pripomínal údery na mosadz, iní ho prirovnávali k praskaniu strún lýry.

Nadprirodzená pieseň je dôvodom, prečo sa tieto starobylé egyptské sochy dostali k menám požičaným z antického Grécka. Podľa gréckej mytológie Memnóna, smrteľného syna Eos, bohyne úsvitu, zabil Achilles. Údajne sa pritom každé ráno ozývalo tajomné kvílenie z trhlín v poškodenej soche, ktoré bolo Memnonovým nárekom za svojou matkou. (Súčasní vedci však veria, že teplo ranného slnka zahrialo rosu v trhline sochy, ktorá sa následne odparila, vytvárajúc sériu vibrácií, ktoré sa odrážali v riedkom púštnom vzduchu.)

Bohužiaľ, Rimania s dobrými úmyslami pieseň v treťom storočí umlčali. Po tom, čo navštívil povestné sochy cisár Septimus Severus a nepočul nadpozemskú pieseň, dal prasknutú sochu opraviť v snahe získať si priazeň mocného orákula. Jeho rekonštrukcia, spolu s deformovaním sochy tak, žr už nevyzerali ako identické dvojčatá, odobrali kolosom ich slávnu pieseň a zanechali iba stratený akustický div starovekého sveta.

Aj keď tieto staroveké egyptské sochy už nevyzerajú ako dvojčatá, stále sú majestátne a zahľadenie do nich prináša úctu k minulosti. Ich monumentálna prítomnosť a fascinujúca história pritiahli pozornosť mnohých cestovateľov a vedcov, ktorí sa usilovali rozlúštiť tajomstvá ich vzniku a pôvodu.

Dnes sa tieto sochy nachádzajú v údolí kráľov a sú uznávanou súčasťou egyptského dedičstva. I napriek zhoršenému stavu sú tieto sochy stále považované za pozoruhodný príklad starovekého egyptského umenia, ktoré fascinuje a inšpiruje aj v dnešnej dobe.