Mesto duchov Kolmanskop

Pobrežie Namíbie v juhozápadnej Afrike je dlhé viac ako 1 500 kilometrov. Tiahne sa do ústia rieky Kunene na severe pri Angole až po ústie rieky Orange na hranici s Južnou Afrikou. Pre cestovateľov po súši aj po mori je na dlhých úsekoch mimoriadne neľútostné, o čom sa na vlastnej koži presvedčili portugalskí a holandskí objavitelia, americkí veľrybári aj nemeckí kolonizátori.

Stovky kilometrov pobrežia lemujú vyprahnuté pláne púšte Namib, ktorej prach vietor neúnavne roznáša smerom k moru, pohyblivé piesočné a štrkové duny, spletité mysy, rozoklané skaly a útesy. V časoch plachetníc (ba ešte dávnejšie) ponúkalo (a stále ponúka) námorným plavidlám len málo bezpečných útočísk. Jeden veterný a hmlistý úsek severného pobrežia so zradnými prílivovými prúdmi sa v 19. storočí právom preslávil ako cintorín námorníkov. Pobrežie kostier získalo svoju prezývku podľa množstva kostí, ktoré kedysi more vyplavovalo na jeho pláže. Väčšina pochádzala z veľrýb a tuleňov lovených v týchto vodách Atlantiku.

Bolo tu však aj veľa ľudských kostier z mnohých lodí, čo tu stroskotali. Námorníci, ktorí sa dostali na breh živí, zistili, že tu nenájdu sladkú vodu ani nič, čo by sa dalo zjesť, a zahynuli pri márnom putovaní za obživou po púštnom pobreží. Jediné dve prístavné mestá v Namíbii – Walvis Bay približne v strede pobrežia Lüderitz ešte južnejšie – vznikli v zátokách s prírodnými prístavmi, na najmenej nehostinných miestach pre plachetnice a ich posádky. Lüderitz Portugalci pôvodne nazývali Angra Pequena, čo po portugalsky znamená Malý záliv.

V roku 1883 uzavrel brémsky obchodník s tabakom Adolf Lüderitz s náčelníkom kmeňa Nama Josephom Fredericksom pochybnú dohodu, na základe ktorej získal pre nemeckú kolóniu celý prístav spolu s ďalšími pozemkami miestnych kmeňov v okruhu 8 kilometrov od zálivu. Vďaka potenciálu miestnych nerastných surovín – striebra a medi – a tiež guána, prírodného hnojiva z trusu morských vtákov, sa pristav začal rozrastať.

Húfny príliv ľudí však nastal až vtedy, keď o niečo ďalej vo vnútrozemí v Kolmanskope železničný robotník Zacharias Lewala pri zametaní koľají narazil na niekoľko triblietavých kameňov, z ktorých sa vykľuli diamanty. Vtedy sa na toto púštné miesto, pomenované podľa Janiho Kolmana, afrikánskeho trekera, ktorého volský povoz tu údajne uviazol v piesku, nahrnuli davy hľadajúce ligotavé šťastie.

V roku 1910 bol Kolmanskop jedným z najbohatších miest na svete a dodával viac ako 10% celkovej svetovej produkcie diamantov. Vďaka tomuto obchodu sa veľmi dobre darilo aj Lüderitzu. Drahokamov tu bolo toľko, že jestvujú dobové fotografie ľudí, ktorí ich vyťahujú z piesku, takmer akoby zbierali úrodu. Napokon ich však väčšinou zbierali zmluvní robotníci z kmeňa Ovambo, ktorí dreli v podmienkach blízkych otrockej práci a z rozmachu nemali vôbec žiaden osoh. Najmä nie po tom, čo nemecké úrady zakázali vstup na namíbijské diamantové polia a práva na hľadanie diamantov dostala jediná elitná národná spoločnosť Consolidated Diamond-Mining (CDM, teraz Namdeb).

Kolmanskop medzitým prosperoval a získal všetky atribúty riadneho bavorského mestečka. V čase najväčšieho rozmachu v dvadsiatych rokoch 20. storočia tu boli telocvičňa, plaváreň, dobre vybavené obytné domy, školy, koncertná sála, pošta, verejné budovy, prosperujúce obchody – od pekárne po mäsiarstvo – a plne vybavená moderná nemocnica.

V priebehu niekoľkých krátkych rokov sa však zásoby diamantov takmer vyčerpali a objav oveľa bohatších ložísk južnejšie v Oranjemunde predznamenal masový odliv obyvateľstva. Do roku 1943 spoločnosť CDM presunula svoje sídlo do Oranjemundu a v roku 1956 to už mal Kolmanskop zrátané. Prázdne miesta, ktoré ostali po bývalých obyvateľoch, čoskoro vyplnili presúvajúce sa duny púšte Namib. V súčasnosti je Kolmanskop možno jedným z najznámejších opustených miest na svete. Vďačí za to známym fotografiám budov v alpskom štýle zasypaných pieskom, ale aj austrálskym hodobníkom Tame Impala, ktorí ho zvečnili na obale svojho albumu The Slow Rush z roku 2020. Aj keď je ťažobná oblasť, kde sa Kolmanskop nachádza, pre verejnosť oficiálne uzavretá, každý rok sem autobusy privezú približne 35 000 turistov. Ani to mu však neuberá na surrealistickej, priam dalíovskej atmosfére, vďaka ktorej vyčnieva v okolitej namíbijskej krajine.