Z popraskaného bieleho ílu trčia mŕtve kmene stromov, ktoré sa medzi červenými dunami vypínajú k oblohe. Hoci sú stromy už dávno čierne a mŕtve, vďaka suchému podnebiu sa ešte nerozložili, a tak tu trčia z vyschnutého ílu ako tmavé kostry.
Dnes je ťažké predstaviť, že údolím kedysi pretekala rieka. Stromy tu kvitli a ich koruny poskytovali tieň. Okolo roku 1100 však prišlo sucho, ktoré všetku vodu pohltilo. Okolie zasypal piesok, ktorý zabránil ďalšiemu prístupu vody, a údolie Dadvlei tak zostalo suché dodnes.
Niekoľko húževnatých rastlín tu však stále prežíva. V piesku je možné nájsť odolný sukulent slanobýľ a bradavičnaté melóny Acanthosicyos horridus. Tieto druhy sú v tunajšej pustine okrem turistov jedinou známkou života.
