Francúzsky spisovateľ Guy de Maupassant nemal v láske Eiffelovu vežu a aj sa to o ňom dobre vedelo. Neznášal ju natoľko, že pravidelne obedoval v reštaurácii na jej druhom poschodí, keďže to bolo podľa jeho slov jediné miesto, odkiaľ nevidel „túto vysokú chudú pyramídu zo železných rebríkov, túto obrovskú hanebnú kostru.“ Rovnako ťažko sa dá vyhnúť aj Pamätníku znovuzrodenia Afriky, ktorú postavili v senegalskom Dakare so zámerom vytvoriť čo najimpozantnejšiu pamätihodnosť. Samotná socha je vysoká takmer 50 metrov, no so svojim prírodným piedestálom, ktorý tvori vrchol vyhaslej sopky, je vyššia ako Socha slobody, či socha Krista Spasiteľa.Týči sa vo výške 150 metrov nad týmto najzápadnejším africkým prístavom. Nemá síce reštauráciu, ale zato má výťah, ktorý výs za poplatok vyvezie do hlavy jednej z troch postáv, odkiaľ môžete vychutnať pôsobivý výhľad na Dakar bez samotnej sochy, ktorá sa inak tisne do vašej pozornosti.
Pamätník je duchovným dieťaťom bývalého senegalského prezidenta, osemdesiatnika Abdoulayea Wadeho. Vychádza zo skice, čo sa po prvý raz objavila v knihe A Destiny for Africa (Osud Afriky), ktorú Wade publikoval na začiatku svojej dlhej a v poslednom čase aj kontroverznej politickej kariéry. Brnozová socha znázorňuje víťazstvo africkej rodiny. Uprostred stojí obrovský muž s mocnou hruďou a vyrysovanými svalmi. Silnou pažou veľkou ako kmeň stromu pridŕža za sebou stojacu, sporo odetú ženu s plným poprsím a zapletenými vlasmi, čo jej čudesne vejú vo vetre. V druhej ruke drží dieťa, ktoré mu prakticky sedí na bicepse, mohutnom ako hrb ťavy a ukazuje na Atlantický oceán pred sebou. Ľavú ruku má vystretú a maličký ukazovák zabodnutý do slaného morského vzduchu. Pamätník odhalili 4. apríla 2010 pri príležitosti päťdesiateho výročia nezávislosti Senegalu od Francúzska. Podľa Wadeho slov stelesňuje „Afriku vynárajúcu sa z temnoty, z piatich storočí otroctva a dvoch storočí kolonializmu.“
Senegalskí kritici sa však zhodujú, že ide o „výplod opitého prezidenta“ a „kolosálny finančný, politický a estetický škandál“. Takmer nahá ženská postava vyvolala v prevažne moslimskej krajine obrovské pohoršenie. Jeden imám proti nej dokonca vydal fatvu o uctievaní idolov. Sochy takejto veľkosti nebývajú lacné. Pamätník znovuzrodenia Afriky stál 27 miliónov dolárov, a to v čase, keď podľa Svetovej banky 47 percent senegalskej populácie žilo pod hranicou chudoby. Tento rozkol vidieť aj pod samotnou sochou: Wadeho rodina s jedným dieťaťom sa ligoce vrchu ako akési božstvo a pod ňou ležia hromady hnijúcich odpadkov, pri ktorých si chudoba postavila svoje nelegálne chatrče. Náklady na stavbu pamätníka by sa ešte možno dali stráviť, keby sám Wade nevyhlásil, že si chce nechať 35 percent všetkých ziskov zo vstupného a poplatkov za výťah, keďže ho vymyslel on.
Úloha premeniť prezidentove márnomysľné predstavy o súsoši na skutočnosť pripadla senegalskému architektovi menom Pierre Goudiaby Atepa a sochárovi s rumunským pôvodom Virgilovi Magherusanovi. Je to práve Magherusan, komu sa pripisujú zásluhy za veľkolepý vzhľad sochy v štýle socialistického realizmu. Tento umelecký smer propagoval aj Stalinov Sovietsky zväz a vyznačoval sa nekompromisným optimizmom a fetišizáciou fyzickej práce.
Wadeho kritikov ešte viac rozhorčilo, že stavbu pamätníka dali na starosť päťdesiatim Severokórejčanom zo spoločnosti Mansudae Overseas Projects z Pchjongjangu. Založili ju v roku 1959, šesť rokov po konci kórejskej vojny, a je to zrejme najväčšia svetová továreň na umenie. Zamestnáva približne 4 000 ľudí, z ktorých 1 000 sú umelci starostlivo vybraní z najlepších akadémií v krajine., Hlavnou úlohou Mansudae je chrliť propagandistické obrazy, plagáty, nástenné maľby a sochy pre severokórejskú vládu. Len umelci tejto spoločnosti majú štátom garantovaný monopol na zobrazovanie – a zbošťovanie – vládnucej dynastie Kimovcov. V tomto prípade však Wadeho vláda nebola schopná zaplatiť konečnú sumu za stavbu pamätníka, a tak Severokórejčania prijali platbu pozemkami, ktoré neskôr so ziskom predali.
