Panamská prieplavová zóna

Už v 16. storočí snívali Španieli o prieplave medzi Atlantickým a Tichým oceánom. Nebola by to len zásadná skratka umožňujúca ďalšiu expanziu a poskytujúca obchodné spojenie medzi východom a západom, ale námorníci by sa tiež mohli vyhnúť nebezpečnej ceste okolo mysu Horn.

S prácami začali v roku 1880 Francúzi, len o deväť rokov neskôr sa však celý projekt zrútil. Počas týchto deviatich rokov na stavbe zomrelo dvadsaťtisíc mužov, predovšetkým v dôsledku žltej zimnice a malárie. A všetci stavební inžinieri do jedného utiekli späť do Francúzska.

Ťažko si predstaviť, že by tento plán mohol dopadnúť inak. Vlhké tropické pralesy a nekonečné močiare boli rajom pre komáre prenášajúce maláriu a ľahko oblečení, spotení muži priam vyzývali k hostine. Obete ani len netušili, čo sa stalo. Nikto ešte nevedel, že smrteľnú chorobu prenášajú práve komáre.

Tesne po prelome storočia chceli svoje šťastie skúsiť Američania. Medzitým kubánsky lekár Carlos Finlay objavil súvislosť medzi maláriou a komármi, a teda bolo možné prijať ochranné opatrenia. Pracovníci mali okolo závesných lôžok moskytiéry a v oblastiach, kde sa komáre liahli, sa do vody nalieval olej. V tom čase bola Panama kolumbijskou provinciou a kolumbijská vláda neposkytla Spojeným štátom požadované práva na stavbu. USA teda zmenili taktiku a ponúkli podporu skupinám pôvodných obyvateľov, ktoré dlhodobo usilovali o osamostatnenie Panamy, a zároveň poslali na juh svoje námorníctvo.

Kolumbia sa musela stiahnuť len niekoľko dní po tom, ako povstanie vypuklo. V roku 1903 podpísala nezávislá Panama s Amerikou dohodu o dlhodobom prenájme dvadsať kilometrov širokého pásu spájajúceho pobrežia oboch oceánov. Keď Kolumbijčania začali opäť hroziť zbraňami, postaral sa americký prezident Theodore Roosevelt o to, aby dostali zaplatené, a situáciu upokojil. Išlo o jeden z prvých príkladov dolárovej diplomacie, ktorú Spojené štáty počas 20. storočia úspešne praktizovali ešte mnohokrát.

Bolo teda jasné, že USA majú v úmysle prieplav vybudovať aj spravovať. Práce sa začali v roku 1904 a skončili o desať rokov neskôr. Kanál je osemdesiat kilometrov dlhý, celkový výškový rozdiel je dvadsaťšesť metrov a na jeho prekonanie slúži niekoľko zdvíhadiel z oboch strán smerom k Gatúnskej priehrade, po ktorej vedie najdlhší úsek cesty.

Gatúnska priehrada bola vo svojej dobe najväčšou vodnou nádržou na svete a keď ju v roku 1913 napustili, rozprestierala sa na území 425 km². Na jej dne sa nachádzali meandre pôvodnej rieky Chagres, ktorá pred stavbou kanála predstavovala najrýchlejšie spojenie cez Panamskú šiju a získala si obľubu najmä v polovici 19. storočia, keď v Kalifornii vypukla zlatá horúčka. Pozdĺž rieky stáli dediny s bambusovými alebo doskovými chatrčami, ktoré mali strechy pokryté banánovými listami či vlnitým plechom. „Tu sa pri svojej ceste proti prúdu rieky občerstvovali veľké skupiny pútnikov, štyri vajcia stáli dolár a nocľah v závesnom lôžku dva.“

Rieku obklopoval, rovnako ako dnes, hustý dažďový les. Mahagónové stromy zaplavované vodou totiž nehnijú.

Panamské prieplavové pásmo vydalo prvé známky už v roku 1904. Známka z roku 1931 a zobrazuje priechod lode Gaillardovým zárezom, pomenovaným po majorovi Davidovi du Bose Gaillardovi, ktorý tu riadil stavebné práce. Zárez predstavoval najužšie miesto stavby a nakoniec tu vzniklo viac ako štrnásť kilometrov dlhé údolie spájajúce východné a západné povodie.

Práce začali Francúzi, Američania potom na stavbu nasadili šesťtisíc mužov. Medzi dvoma najväčšími dennými odstrelmi odchádzal vlak so suťou každú minútu. Ale neustále zosuvy pôdy stavbu takmer zastavili. Gaillard opisoval zeminu ako „tropický ľadovec, ktorý namiesto ľadu pozostáva z vlhkého ílu.“ Príliš mäkkú hlinu nemohli robotníci odťažiť pomocou bagrov a museli ju pracne vyplavovať.

Špinavá a náročná práca so sebou prinášala množstvo zranení. Do roku 1914, keď bol prieplav dokončený, zomrelo 5 609 mužov, väčšinou robotníkov z oblasti Západnej Indie, teda menej ako počas prác vedených Francúzmi.

Mesto Cristóbal pri Atlantickom oceáne predstavovalo v Panamskom prieplavovom pásme hlavný prístav, administratíva sídlila na druhej strane pri Tichom oceáne v meste Balboa. V roku 1940 žilo v pásme päťdesiatjeden tisíc obyvateľov rôznych národností. Všetci absolvovali úvodný kurz venovaný zvykom a pravidlám kolónie. Ak si však niekto aj tak priveľmi vyskakoval, umravnila ho miestna polícia a súd.

Údržbu, vykládku a nakládku tovaru mali na starosti nájomní robotníci z ostatných krajín Západnej Indie, vyššie posty zastávali Američania. Miesto guvernéra pripadlo bez zbytočných demokratických prieťahov niektorému z vyšších dôstojníkov americkej armádnej inžinierskej jednotky vo výslužbe. Guvernér sa automaticky stával aj riaditeľom štátnej spoločnosti, ktorá niesla názov Panama Canal Company.

A práve táto spoločnosť riadila všetko, okrem iného aj obchody, kde sa za veľkoobchodné ceny nakupovalo jedlo. Ubytovanie v súkromí sa nepovoľovalo, slobodní muži museli bývať na ubytovniach, kde mali zabezpečený aj upratovací servis, a rodinám boli pridelené byty v sivých uniformných štvordomoch so strechou z vlnitého plechu. Veľkosť bytu sa odvíjala od príjmu – jeden dolár na príjme navyše zaručil bývanie väčšie o jednu štvorcovú stopu.

Panamské prieplavové pásmo sa až príliš podobalo mnohým priemyselným mestám, ktoré v tom čase zakladal Sovietsky zväz na Sibíri. Tak bola stavba prieplavu naplánovaná a v prvých rokoch aj realizovaná. V roku 1973, keď som tadiaľto ako nováčik na trochu zostarnutej dopravnej lodi Theben prechádzal, bola však situácia už o niečo uvoľnenejšia. V tom čase sa ešte nepoužívali kontajnery a tovar sa nakladal na palety a zabezpečoval sa sieťami. Videli sme, ako sa medzi paletami povaľujú hromady modrých plastových sovičiek, ktoré sa v búrke, čo zúrila niekoľko dní predtým, vysypali. Priplávali sme z Tichého oceánu a mierili do Venezuely, pričom cesta Panamským prieplavom mala trvať desať hodín.

Ako strojník som trávil dni v podpalubí údržbou piestov a umývaním liatinových stien. Niekoľko dní bolo strašné horúco, pracovali sme v krátkych nohaviciach, na nohách ma držali soľné tablety a v žalúdku som mal z tej všetkej ľadovej vody, čo som vypil, hotové jazero. Ochmýrené líca mi pokrývala hnedastá mastná vyrážka a okolo hlavy som mal uviazanú špinavú šatku, ktorá mala zachytávať pot.

Nováčikovia zo strojovne mohli vyjsť na palubu, keď loď vplávala do zdvíhadiel pri Miraflores; pozdĺž brehov sa rozprestieral dažďový les a lode tu ťahali malé lokomotívy. Druhý strojník, pochádzajúci z oblasti Østfold, rozprával, že neďaleko je ostrov, na ktorom žije toľko hadov, že keď tam z vrtuľníka spustili býka, zostali z neho len kosti skôr, než sa dotkol zeme. „Ale čo už, chlapi, späť do práce. Na váľanie bude čas v hrobe.“

V tom istom roku sa USA a Panama dohodli na spoločnej správe prieplavu. Rozdelenie Panamy bolo už dlhý čas zdrojom diplomatických konfliktov, ktoré vyvrcholili v roku 1964 nepokojmi, počas ktorých prišlo o život dvadsaťjeden panamských civilistov a štyria americkí vojaci. Panama však získala plnú kontrolu nad oblasťou až v roku 1999 a americký vplyv je tu stále veľmi citeľný.

V súčasnosti sa najviac diskutuje o konkurenčnej trase Panamského prieplavu – o severozápadnej ceste, ktorá má byť o niekoľko rokov podľa všetkého úplne bez ľadu. Tak sa otvorí námorná cesta, ktorá bude nielen zadarmo, ale aj omnoho rýchlejšia.