Petra

Ako jeden historik poznamenal, pri všetkých tých starovekých národoch, od Babylončanov a Asýrčanov až po starovekých Grékov, sa na Nabatejcov veľmi nespravodlivo zabúda. Ak si na nich dnes vôbec niekto spomenie, je to väčšinou v súvislosti s Petrou, ich ohromným opevneným mestom, ktoré vytesali do skalných stien z ružového pieskovca. Predsa sa však toto centrum života Nabatejcov, nachádzajúce sa v súčasnom Jordánsku, stratilo z povedomia sveta takmer na tisíc rokov. Za ten dlhý čas sa takmer zabudlo aj na civilizáciu, ktorej presné počiatky sú doposiaľ nejasné ako púštna fatamorgána.

Pôvodne kočovný kmeň zrejme odolával usadlému spôsobu života a poľnohospodárstvu ešte dlho po tom, čo si ho osvojili jeho súdobí susedia. Nabatejci boli pravdepodobne Arabi a podľa rôznych názorov pochádzali pôvodne buď z juhu Jemenu, alebo zo severozápadu dnešnej Saudskej Arábie, či z ostrova Bahrajn. Niekedy medzi 6. a 5. storočím pred n. l. sa pravdepodobne vydali na západ, aby obsadili (aj keď len kočovným spôsobom) územia na severozápade Arábie, čo bola oblasť medzi Sýriou a Egyptom, v Starom zákone spomínaná ako bývalá domovina Edomitov. Nasledujúcich približne sto rokov tu Nabatejci podľa všetkého s ťažkosťami prežívali a hnali stáda oviec a tiav polopúšťami. Živili sa najmä mäsom, divými rastlinami a mliekom s medom, a keď si to vyžiadali okolnosti, občas sa uchýlili aj k lúpežníctvu.

Postupne však ich kočovanie nabralo obchodný rozmer. Na križovatke hlavných karavanových trás a vedľa prameňov vytekajúcich z vádí Musa si Nabatejci založili strategicky dôležitú základňu. Začali sa zapájať do rozrastajúceho sa obchodu s aromatickými látkami ako kadidlo a myrha, ktorý prebiehal medzi severnou Afrikou, južnou Arábiou a Stredomorím. Okrem toho začali tiež prevážať bitúmen z Mŕtveho mora cez Sinajskú púšť do Egypta. Za pomerne krátky čas sa prispôsobiví Nabatejci zmenili na šikovných a veľmi úspešných dovozcov a obchodníkov a čoskoro ovládli všetky hlavné obchodné trasy.

Svoje zručnosti dokázali aj ako skúsení architekti, inžinieri a talentovaní poľnohospodári a remeselníci, ktorí vyrábali jednu z najlepších keramík starovekého sveta. Do 2. storočia pred n. I. už vládli kráľovstvu, ktoré sa tiahlo od Sýrie na severe po juh Arábie a od Negevu na západe po Al-Džúf na východe. Hlavným mestom bola Petra, metropolitná oáza, ktorá prekvitala vďaka bohatým zásobám pitnej vody, chránená okolitými vrchmi a púšťou. Získala si povesť prvotriedneho obchodného strediska Blízkeho východu. Jej dôležitosť dokazuje aj to, že ju počas neskorého helenistického obdobia poctili návštevou dokonca grécki diplomati.

Podľa všetkého však Petra zažila svoj zlatý vek medzi 1. storočím pred n. I. a rokom 106 nášho letopočtu, keď umrel posledný nabatejský kráľ Rabbel II. Územia kráľovstva prešli očividne v mieri pod správu Rímskej ríše a mesto dostatočne prosperovalo aj počas byzantskej éry.

Hlavný prístup do Petry (ktorej meno znamená jednoducho skala) vedie po kľukatej ceste údolím Siq, ktoré obkolesujú vysoké skalné steny okolitých hôr. Za týmito útesmi z ružového pieskovca, ktoré museli kedysi slúžiť ako nepreniknuteľná barikáda, sa skrýva mesto v celej svojej kráse. Hneď po príchode zbadá návštevník prepracovanú kamennú fasádu pôsobivej stavby al-Chaznech nazývanej aj Pokladnica. Táto impozantná budova je však s najväčšou pravdepodobnosťou kráľovská hrobka. Zrejme ju vytesali do skaly počas dlhej vlády kráľa Aretasa (9 pred n. l. – 40 n. l.), keď v meste postavili mnohé pôsobivé cesty, chrámy, paláce aj obytné domy. Petra bola jedinečné a fascinujúce sídlo, v ktorom sa miesili východné architektonické a ozdobné štýly s ptolemajovskými egyptskými detailmi. V koncepcii mesta je však vidieť známe klasické grécko-rímske línie s centrálnou obývanou časťou, známou aj ako polis, vyvýšenou posvätnou časťou – akropolou – a s nekropolou, teda vonkajším prstencom hrobiek pre mŕtvych a kaplniek na ich pamiatku.

V roku 636 n. l. si však byzantské štáty Sýriu a Libanon podrobila Arabská ríša, ktorej novým centrom sa stal Damask a neskôr východnejšie ležiaci Bagdad. Tým Petra prišla o svoju dôležitosť. Archeologické výskumy odhalili aj poškodenia niektorých stavieb, ktoré naznačujú, že by sa mohla stať obeťou zemetrasenia či nejakej inej prírodnej katastrofy. Keď si kresťanskí križiaci budovali na vrchole susednej hory al-Habi svoju pevnosť, mesto už bolo pusté a jeho ruiny zapadali prachom. Po zvyšok tisícročia ním len mlčky prechádzali beduínske kmene.

Za znovuobjavenie Petry na začiatku 19. storočia vďačíme Johannovi Ludwigovi Burckhardtovi. Syn švajčiarskeho plukovníka francúzskej armády strávil väčšinu svojho krátkeho života, ako napísal jeden historik, “objavovaním Blízkeho východu, úspešne zamaskovaný za moslima”. Hoci Burckhardt nikdy formálne nekonvertoval na túto vieru, aj tak ho pochovali na moslimskom cintoríne v Káhire ako Ibrahima ibn Abdallaha. Toto meno si spolu s presvedčivými odevmi osvojil práve kvôli výpravám po celom regióne. S oddaním a úprimným záujmom podnikal často riskantné cesty pod záštitou asociácie Josepha Banksa, ktorej hlavným cieľom bolo preskúmanie afrického vnútrozemia. Burckhardt sa vyškolil v arabčine a Koráne a najprv cestoval do Sýrie, kde sa pripojil k ťavej karaváne do Aleppa. Potom začal s dlhšími a často mimoriadne nebezpečnými výpravami do vnútrozemia k starobylým ruinám mesta Palmýra južne do Damasku a ďalej do Tripolisu, Libanonu a Svätej zeme. Keď prechádzal pohorím Moab v Jordánsku, začali sa mu do uší dostávať zvesti o neďalekom bájnom meste pochovanom v srdci hôr. Usúdil, že musí ísť o dávno stratenú Petru spomínanú v legendách. Pod zámienkou obety prorokovi Áronovi, ktorého hrobka sa nachádza v blízkom okolí, sa mu v roku 1812 podarilo mesto nájsť a napriek prísnemu dohľadu miestnych podozrievavých sprievodcov dokonca aj načrtol jeho základný pôdorys a polohu.

Nasledujúcich päť rokov neúnavne cestoval po Habeši (Etiópii), Sudáne, Hidžáse a Egypte. Počas toho sa však nakazil dyzentériou a 17. októbra 1817 jej vo veku len 33 rokov podľahol. Denníky, ktoré si počas ciest písal v najväčšej tajnosti, aby neprezradil svoje krytie, po jeho smrti vyšli knižne. Už predtým, než sa verejnosť dozvedela o jeho objave Petry, však medzi západnými dobrodruhmi na Blízkom východe kolovali správy o jeho náleze a plánoch.

Ďalšími Európanmi, ktorí sa do Petry dostali v roku 1818, boli ostrieľaní a vzdelaní britskí hľadači pamiatok. William John Bankes, Thomas Legh, C. L. Irby, J. Mangles a ďalší sa vydali po Burckhardtových stopách, ale rozhodne necestovali inkognito. Mali so sebou kavalkádu beduínskych jazdcov a požehnanie miestnych šejkov. Z dvojdňového pobytu v ruinách vydali správu o nálezoch, ktorá mala 10 000 slov, a obrovské množstvo Bankesových kresieb, ktoré sú neoceniteľným záznamom o stave Petry po stáročiach v zabudnutí. Ako to však býva, tieto obrazy nikdy neboli vydané a ostali v skrini v jeho rodinnom sídle Kingston Lacy v Dorsete až do roku 1981.

Ozajstná mánia sa okolo Petry spustila po tom, čo svetlo sveta uzrela správa francúzskeho archeológa a objaviteľa Léona de Laborda o jeho úspešnej expedícii, ktorú podnikol do kamenného mesta spolu s Louisom Linantom de Bellefondsom, ktorý stál neskôr za stavbou Suezského prieplavu. Voyage de l’Arabie Pétrée sa dostala k francúzskej verejnosti po prvý raz v roku 1930. Knihu vo forme foliantu dopĺňalo dvadsať ilustrácií, z ktorých bola verejnosť v úžase. Dielo rýchlo preložili do angličtiny a v roku 1836 vyšlo v lacnejšom vydaní a s menším počtom ilustrácií. Vďaka tomuto zväzku sa Petra stala cieľom romantických a duchovných pútí často nábožensky motivovaných viktoriánskych turistov, ktorí cestovali do svätých zemí z Británie aj z Ameriky. V nasledujúcom storočí viedli archeológovia na tomto mieste podrobné vedecké vykopávky. Objavili 619 hrobiek vytesaných do skaly a ešte viac miestností a siení, ktoré slúžili na spoločenské a kultúrne aktivity. Dodnes na nálezisku nachádzajú nové objavy. Aj keď musí Petra zápasiť s faktom, že sa už desaťročia nachádza v oblasti politického a náboženského napätia, stále ostáva tým nekonečne fascinujúcim “ružovým mestom, starým ako polovica času.”