Salčak Toka bol cieľavedomý muž. V roku 1929 absolvoval moskovskú Komunistickú univerzitu pre pracujúcich z Východu a pevne sa rozhodol, že zo svojej vlasti pomôže urobiť súčasť moderného sveta. Však stačí dodržiavať sovietske zásady a jeho krajina, stratená v hĺbke strednej Ázie a zovretá medzi Ruskom a Čínou, prejde od feudalizmu rovno k socializmu. Toka sa stal generálnym tajomníkom ústredného výboru ľudovej revolučnej strany Tuva a hneď sa dal do práce.
Zariadil, aby Rusi dostávali na požiadanie plné občianstvo, a začal všemožne potlačovať prejavy tradičných tuvských náboženstiev. Nomádske pastierstvo, po storočia základ tuvskej kultúry a obživy, vystriedali poľnohospodárske družstvá po sovietskom vzore, miesto tradičného tibetsko-mongolského písma zaviedla vláda azbuku. Za svoj román o pastierstve získal Toka Stalinovu cenu, ale zlé jazyky tvrdili, že knihu vôbec nenapísal on. Okrem toho obdržal niekoľko Leinových rádov a taktiež Rad červeného praporu práce. Jeho najväčší výkon mal však ešte prísť.
Píše sa rok 1944. Na ruskom území stále zúria boje 2. svetovej vojny, ale Toka ide do Moskvy. Odovzdáva vláde v Kremli žiadosť, aby sa Tuva stala súčasťou Sovietskeho zväzu. V tomto období správa úplne zaniká, takže si toho nikto nevšime. Do známosti pripojenie vojde až v roku 1946, kedy Toka v ruskom rádiu popisuje, ako jeho kedysi samostatnú krajinu, „milostivo prijal“ Najvyšší Soviet do ZSSR. V sovietskej tlači sa rozbieha kampaň na podporu novej členskej republiky. V samotnej Tuve už sa druhé výročie anexie ani príliš nepripomína, miesto toho sa tu vo veľkom slávi 29 rokov od októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku. Podľa tuvských komunistov sa práve v roku 1917 naplnila „storočná snaha Tuvy o slobodu a šťastie“.
