Písal sa rok 1992 a osamelý muž menom Tevfik Esenç zomrel na podlahe z utlačenej v hliny v jednej tureckej dedinskej chatrči. Bol posledným človekom na Zemi, ktorého rodnou rečou bola ubrychština. Jej najväčšou zvláštnosťou je nezvyklé veľké množstvo spoluhlások – celkom osemdesiatdva, a k nim len tri samohlásky. Po Esençovej smrti už ide definitívne o mŕtvy jazyk, o ktorého bohatej fonetike dnes svedčia už len archívne nahrávky.
Tevfik Esenç sa narodil v exile a tam taktiež zomrel, od pôvodnej vlasti ho delila šíra pláň Čierneho mora. Ubychovia pôvodne žili v Soči, ktoré sa neskôr za sovietskej éry stalo „robotníckym letoviskom“ a nedávno sa stalo dejiskom prvej zimnej olympiády na ruskom území. Jeho história má avšak i tragické stránky. Ubychovia patrili k početným kmeňom obývajúcim členité pohorie Kaukaz, patrili medzi tzv. čerkeské národy. Keď sa Osmanská ríša začala rúcať, pripadlo Čekersko Rusku. Pre obrovské množstvo Čerkesov to znamenalo smrť, ďalší pred skazou unikli na prepchatých vratkých lodiach a následne skončili v nehostinných táboroch v upadajúcom Osmanskom impériu. Poslední čerkeskí bojovníci boli porazení a zmasakrovaní v Soči v roku 1864, teda presne jeden a pol storočia pred spomínanou olympiádou. Nasledovala temná kapitola v histórii celého regiónu – čerkeské územie malo byť celkom vyľudnené. Niektorí historici hovoria o nútenom vyhnanstve a masívnej migrácii, iní o genocíde. Každopádne zahynulo na milión Čerkesov.
Štyridsať rokov po vyhnaní Ubychov, v roku 1904, sa narodil muž, ktorému osud predurčil, aby sa stal posledným rodený hovoriacim jazyka svojho národa. Tevfik Esenç vyrastal na farme s prarodičmi, jeden čas robil v domovskej dedine starostu, potom sa stal úradníkom v Istanbule. Keď v osemdesiatych ôsmich rokoch zomrel, znamenalo to nielen koniec jeho rodnej reči, ale taktiež definitívny zánik celej ubyšskej kultúry, mytológie a zvykov. Smrť jedného starého muža v Turecku bola smrťou celého národa.
